Mŕtvy muž
autor:: amarimi
rubrika:: poviedky
V meste sa už dlho nič nestalo. Po tichých uliciach občas prejde auto. Určite oneskorenec. Za iných okolností by sme boli svedkami pravého nočného života. Ale nie dnes. Tento deň je odlišný.
Ak ste sa nestihli zásobovať potravinami, máte pomerne veľký problém. Každý jeden obchod, aj ten najmenší a najzašitejší, či obrovský supermarket je z dôvodu výnimočnej situácie zatvorený. Dlho aj zostane. Pred týždňom vypukli pre obchodníkov druhé Vianoce. Takpovediac letné. Obyvatelia nakupovali tovar v abnormálnych množstvách. Tržba sa zvýšila o desiatky percent. Tak ako otváracie hodiny, predĺžili sa aj bežne pracovné doby. Zvýšený pobyt pod neónovými svetlami neprospieval fyzickému zdraviu, lae výplaty za to rozhodne stáli. V nákupných centrách tiekla elektrická energia vodopádmi. Aj po príchode domov ste počuli jej nepríjemný bzukot. Akoby navyše nestačilo, že výfukové plyny denne rozožierajú atmosféru, ale aj my si necháme rozožierať hlavy elektrosmogom produkovaným pokladňami, počítačmi a televízormi. Pred dvoma dňami hlásili v rozhlasových aj televíznych vysielaniach neobvyklý stav diaľnic a ciest. Niekoľkokilometrové kolóny sa tiahli prieč celou Európou. Po vozovke premávali najrôznejšie typy áut od Škody po Porsche, od ojazdených po vypožičané automobily. Zo zahraničia prichádzali autobusy napráskané fanúšikmi. Spoza oceánu prilietali plné lietadlá pasažierov mieriacich sem, do neveľkého mesta v strednej Európe. A práve toto obyčajné, neveľmi známe mesto, ktoré prilákalo tisíce turistov, spôsobilo dopravné kolapsy a zároveň napomohlo k zlepšeniu ekonomického stavu služieb, leží momentálne v tichu. Zíva prázdnotou. V bytoch sa nerozsvecujú svetlá, cesty a ulice sú prázdne. Za iných okolností by ľudoprázdno okamžite využili vandali a lupiči, rozkradli by všetko, čo by sa len dalo. Lenže aj zlodeji sa niekam stratili. Vo všetkých zákutiach vládne pokoj. Prišiel deň, kedy je v meste úplne bezpečne. Nestretli by ste ani živú dušu. Každý by sa len čudoval, prečo nie ste na lúke.
Stmieva sa. Objavujú sa prvé hviezdy. Mesiac v splne prikrášľuje magickú atmosféru. Po oblohe lietajú policajné helikoptéry. Agenti majú všetko pod kontrolou. Lietajúce stroje kľučkujú pomedzi vysoké budovy. Kontrolujú situáciu. Jedna helikoptéra sa zdvihla do výšky. Mieri von z mesta. Letí ponad hlavnú cestu vedúcu von z mesta. Svetlomet žiari na jednotlivé plôšky krajiny. Nad mostom mení kurz, zatáča vpravo. Pred pilotovými očami sa vynárajú vysoké ihličnany. Už z veľkej diaľky počuje zvláštny šum, ktorý sa nepodobá zvukom lesa. Helikoptéra opäť stúpa, letí ponad vrcholce stromov. Z výšky sa naskytuje ohromujúci pohľad. Akoby ste sa pozerali na obrie mravenisko pokrývajúce plochu mesta priemernej veľkosti. Okolo striebristého pódia sa hemžili tisíce ľudí. V súmraku sa nedá rozoznať ani ich pohlavie, ani farbu pleti. Jedine organizátori nosia krikľavé vesty s nápisom VIP. Z helikoptéry nie je vidieť ohraničenie plochy. Ale pilot vie, že niekde v diaľke má aj toto mravenisko zhmotnené hranice. Stovky ochranárov sa starajú o poriadok. Občas švihnú obuškom a opäť nastane krátkodobý pokoj. Fanúšikovia sa už nemôžu dočkať svojich miláčikov. Nervózne prekračujú a zabavujú sa vedením bezduchých rozhovorov. V momente, ako je tento, nemôžete od nikoho čakať hlboké myšlienky. Publikum už v duchu tancuje v rytme hudby svetom milovanej skupiny.
„Mŕtvy muž!“ zaznelo v dave. Ľudia sa rozhliadli okolo seba. Nedialo sa nič zaujímavé, čo by eventuálne mohlo prilákať ich pozornosť. Vrátili sa späť k rozhovorom. Výkriky sa ozývali čoraz častejšie a silneli na intenzite. O tri minúty skandoval celý areál: “Mŕtvy muž! Mŕtvy muž!“
Piloti dostali povel k návratu. Vraj sa to už začína. Všetky helikoptéry stúpajú. Opúšťajú mesto. Mieria k lúke. Posledný svetlomet osvetľuje najvyššiu budovu. Svetlo sa odráža od okenných tabúľ. Na náprotivné steny vrhá zvláštnu mozaiku lúčov. Lenže žiara sa odráža aj od iných skiel. Na streche činžiaku stojí Muž s ďalekohľadom, ale nikto si ho nevšimol.
---
Ľudia čakali pred agentúrou už deň vopred. Väčšina z nich mala pri sebe teplé spacáky a potraviny, ale nedovolili si spať. Prebdeli celú noc a dávali pozor. Ani tí, ktorí stáli v prvej tretine dlhého radu si neboli istí svojim postavením. Ich šance získať vstupenky boli o veľa väčšie ako šance ostatných za nimi. Nikto však dopredu nevie, či sa nestane niečo neočakávané a či im lístky nezmiznú priamo pred očami.
Medzi čakajúcimi boli ľudia všetkých vekových skupín. Dokonca aj dôchodcovia. Skupinka stareniek v modernom oblečení a s kilom mejkapu na tvári zháňala vstupenky pre seba, ale ostatní starčekovia chceli poskytnúť možnosť zúčastniť sa koncertu svojim deťom alebo vnúčatám. Lístok je výborný darček a márna snaha získať si pozornosť potomkov.
Mnohí z čakajúcich boli ochotní minúť na koncert svoje celoživotné úspory. Medzi nimi stál aj muž priemernej výšky. Vyzeral na štyridsať rokov, vychudnutý, v celku nenápadný typ. Chlapova tvár bola podlhovastá. Jazva na ľavom líci pretínala niekoľkodenné strnisko. Malé zelené očká sa upierali na jediný bod, na pokladňu. Pre okoloidúcich boli pod hustým obočím takmer nepostrehnuteľné. Spod čiapky trčali uhľovočierne kučeravé vlasy. Často vykúkali aj chumáčiky postriebrených vlasov, aby ostatných upozornili na stresujúci mužov život. Šediny boli v značnej prevahe. Muž mal oblečený vyblednutý hnedý kabát. Vek kabátu podčiarkovalo množstvo záplat. Nohavice boli v podobnom stave ako zvrchník. Chlap vzbudzoval strach. Ľudia ho určite obchádzali, keď popri ňom prechádzali po ulici. Na prvý pohľad sa správal normálne. Avšak keď ste sa prizreli bližšie, videli ste, aký bol nervózny. Spodná pera sa mu triasla, žmolil v rukách rukavice a v pravidelných intervaloch kontroloval obsah vnútorného vrecka kabátu. V rade na lístky čakal vyše dňa. Pomaly postupoval vpred. Napätie v jeho tele stúpalo. Hlavou mu dookola prúdili tie isté slová: peniaze, musím, lístky, už nič, posledné, koncert, musím, všetko, život, chcem. Netvorili však žiadne myšlienky, len neusporiadane blúdili hlavou, navzájom do seba vrážali a odrážali sa.
Rad sa pomiešal. Ľudia sa pohli vpred. Nikto čakanie nevzdal, všetci poctivo čakali. Muž v zaplátanom kabáte stál takmer pri pokladni. V mysli si spieval so svojou obľúbenou kapelou. Predstavoval si, ako sa dotýka pódia, na ktorom spievali ONI. Predstavoval si vôňu ich rozpálených tiel. Predstavoval si svoj celoživotný sen.
Z myšlienok ho vytrhol náraz, ktorý ho takmer zvalil k zemi. Zatackal sa a v poslednej chvíli získal rovnováhu a kontrolu nad svojím telom. Zbadal pred sebou skupinku mladých mužov oblečených v tmavých bundách a kožených obtiahnutých nohaviciach. Pri každom kroku zacinkali reťaze visiace z ich vreciek. Módne účesy typu polovica hlavy vyholená, pridávali tvrdosť imidžu. Skupina sa predierala davom.
Keď si muž uvedomil kde je a čo sa práve stalo, vzkypela v ňom zlosť. Dych sa mu zrýchlil. Zatiaľ, čo on poctivo čaká a krok za krokom sa približuje k pokladni, títo naničhodníci sa pokojne predbiehajú! Nedovolí im, aby si sem len tak prišli.
„Hej! Chlapci, prepáčte, ale koniec radu je opačným smerom. Boli by ste takí láskaví a presunuli sa tam? Viete, my tu už dlho čakáme. No tak, chlapci!“ zvýšil muž hlas.
Skupinka sa otočila. Mladík, ktorý vyzeral ako vodca bandy pozeral do zeme. Potom zdvihol zrak a uprel ho na Muža. Pokročil bližšie, stisol päste. „Starý! Vravel si niečo?!“ Mladíkov hlas bol zvučný. Pôsobila z neho fyzická sila.
Mužovi sa zachveli kolená, no vzpriamil sa. „Prepáčte, chlapci, nechcel som vášňs obťažovať. Len som vás chcel poprosiť, či by ste na lístky nečakali tak, ako ostatní,“ dokončil vetu a začal ustupovať. Vodca doňho strčil a rozkričal sa.
„To si povedal komu, starec?! Čo si o sebe myslíš?! My nie sme len tak hocikto! A nebudeš na mňa zvyšovať hlas! Nesiahaš mi ani po päty! Zapamätaj si to!!“
Muž dostal veľmi silnú ranu do zubov. Mal si zapamätať. Teraz si už zapamätá. Zo zeme videl odchádzať vodcu. Tým sa to však zďaleka neskončilo. Pustili sa doňho ostatní mladí z bandy. Schúlený ležal na chodníku. Kopali ho, udierali päsťami a reťazami. Nadávali mu a bili ho stále silnejšie. Muž sa snažil kryť, no nedarilo sa mu to. Videl letiace hánky ovenčené zlatými prsteňmi. Počul svišťanie reťazí a pukanie vlastných kostí. Na to stratil vedomie.
---
Vybrali si jeho. Z z nekončiaceho sa publika si vybrali práve jeho. Mali aj prečo. Nenájde sa človek, ktorý lepšie pozná ich tvorbu, ktorý by mal viac ich obrázkov a plagátov. Uctieval ich, miloval ich, obetoval im vlastný súkromný život. Vybrali si naozaj správne.
Predral sa skupinou závistlivých fanúšikov. Po bočných schodíkoch vystúpil na pódium. Nebol nervózny. Pozvanie chápal ako záverečný akt uctievania kapely. Dosiahol všetko čo sa dalo. Stretol sa s nimi. Teraz už môže aj zomrieť. Zatiaľ čo ho spevák s úsmevom objímal, kapela ho priateľsky tľapkala po chrbte. Srdce mu bilo naplno. Členovia skupiny sa vrátili k nástrojom. Muža zavolali k mikrofónu. Jedinečná príležitosť splynúť s kapelou. Sen sa zhmotnil. Bubeník udrel do činel. Údery mužovho srdca sa rozšírili po celej krajine. Spevák ho chytil okolo ramien a nadstavil mikrofón na primeranú výšku. Publikum skandovalo. Reflektory prebehli z obecenstva na pódium, osvetlili mužovu tvár.
Miestnosť zaplnil prenikavý výkrik. Muž doširoka otvoril oči. Lekárska lampa vrhala ostré svetlo. Videl rozmazane. K šoku sa pripájala aj otupujúca bolesť prichádzajúca z hlavy. Rana na čele opäť rezavo zaštípala. Sestrička prikladala na ranu obväz. Keď bola ošetrovaním hotová, narovnala sa a zapísala čosi do karty.
„Pán Mellman, dostali ste silnú dávku sedatív. Musíte veľa odpočívať, váš stav je stabilizovaný, ale bude trvať dlho, kým sa zotavíte...“ Len matne rozoznával jednotlivé slová. Pomaly si začínal uvedomovať, kde je. V hlave mu dunelo, telo si vôbec necítil. Namáhavo pohol rukou. Všimol si, že nemá oblečené svoje šaty. Zahaľovala ho nemocničná košieľka. Preľakol sa.
„Kde sú moje veci?!“ spýtavo hľadel na sestričku. Žena si povzdychla a monotónne začala vysvetlovať: „Čakali ste v rade na lístky, kde vás skupina mladých mužov brutálne zbila. Nikto vám, bohužiaľ, nepomohol. Až keď útočníci odišli, svedkovia privolali sanitku a dostali ste sa sem. a teraz...“ nestihla dopovedať. Skočil jej do reči: „Kde je môj kabát a ostatné osobné veci? Potrebujem to vedieť! Prosím, povedzte mi to!“
„Kabát a zvyšok odevu visí v skrini. Žiadne osobné veci ste pri sebe nemali. Prehľadali sme vás, potrebovali sme zistiť vašu totožnosť, ale nemali ste pri sebe žiadne doklady, nič.“ Zdravotná sestra striedavo kontrolovala prístroje a zapisovala.
„Akoto, že som pri sebe nič nemal?“ neveril Muž potláčajúc silnú bolesť. „V kabáte som mal schované peniaze, množstvo peňazí! Kde sú? Čo sa s nimi...“ nemohol dokončiť, musel nabrať dych. Precitol. Celé telo mu pohltila ostrá bolesť. Cítil milióny nožov zabodávajúcich sa do jeho zmoreného organizmu.
Sestrička zdvihla pohľad z papierov. „V tom prípade ste boli okradnutý. Nahlásim to primárovi a on sa už o to postará.“ Pokračovala v kontrolovaní.
Muž prežíval vnútorný boj. Z jednej strany útočila fyzická bolesť spôsobená napadnutím. Z druhej strany prichádzala psychická stránka, zlosť a úzkosť zároveň. Vznikla vojna s katastrofálnymi následkami na mužovom zdraví. Prišiel o všetky peniaze určené na koncert. Okrem nich už nič nevlastnil. Všetky cenné veci predal, aby mal čím zaplatiť vstupenku. Prišiel o všetko. Úplne o všetko. O svoj život.
Do izby vošiel doktor v bielom plášti. „Výborne, už ste sa prebrali!“ Vzal sestričke kartu z rúk a začal listovať. „Takže, pán...hmm, Mellman! Máte zlomenú stehennú kosť, dve pomliaždené rebrá, silný otras mozgu...“
„Moje peniaze! Už nemám žiadne! Boli na lístok. Na koncert...“ dookola mlel zmyslov zbavený pacient.
„... z toho dôvodu tu musíte dlho ležať, nastolíme vám diétu a ak všetko pôjde podľa plánu, o tri mesiace môžeme začať s rehabilitáciou,“ doktor nevnímal pacientove slová. Záznamy v karte sa mu nezdali vierohodné. Pozrel na Muža a znova do papierov.
„Ako sa tam dostanem? Ach, nie! Prečo mňa?! Prečo?“
Doktor pozrel na sestričku. „Sestra, povedzte mi, vyzerá tento muž na to, že sa práve pripravuje na plastickú operáciu nosa?“ vopchal jej pod nos kartu. Zvýšil hlas: „Toto vôbec nie je pán Mellman! Ako mám určovať správne diagnózy, keď nemám v poriadku materiály?!“ kričal doktor.
„Musím ich vidieť. Inak nemusím ani žiť.“
„Ale... pán doktor... ja neviem čo sa stalo...“
„Ste neschopná! Viete si predstaviť, čo sa mohlo stať?!“
„Je mi to strašne ľúto. Dám to do poriadku. Prosím vás...“
„Niečo vymyslím. Určite. Uvidím ich...“
„Buďte si istá, že ponesiete následky!“ Doktor sa otočil, buchol dverami. V nemocničnej izbe zanechal blúzniaceho pacienta a zmätenú sestričku.
---
„Mŕtvy muž! Mŕtvy muž!“
Začína sa niečo diať. Ľudia spozorneli. Pódium s lesklými hudobnými nástrojmi nabralo farbu vychádzajúceho slnka. Žlté svetlo sa odráža od strieborných kulís. Od pódia až po pletivo ohraničujúce areál sa rozpaľujú obrovské fakle vyrastajúce z hĺbky zeme. Špeciálne taniere držia ožívajúce ohne vysoko nad hlavami ľudí. Svetlo zatieňuje jas hviezd. Veľké premietacie plátna blikajú. Ako obrovské zrkadlá prinášajú pohľad na javisko. Reproduktory sú taktiež pravidelne rozmiestnené. Súhra video a audio produkcie poskytuje možnosť sledovať dianie na javisku aj ľuďom vzdialeným na toľko, že cez masy hláv nedovidia na pódium. Plátno ožíva. Niečo sa deje. Nastáva pohyb. Z hľadiska sa ozýva aplauz. Na scénu vchádza postava v tmavom plášti. Kapucňa kryje tvár. Postava kráča doprostred javiska. Zdvíha ruky. Publikum s napätím vyčkáva. Zahalená osoba zo seba s prudkým trhnutím zhadzuje plášť. Ľudia vrieskajú a šalejú. Koncert štartuje. Spevák je už tu. Zatiaľ nič nehovorí. Za ohlušujúceho potlesku berie do rúk mikrofón. Vtom však zaznie výstrel. Obecenstvo zhrozene kričí ustupuje. Spevák padá. Tí najbližší vidia mláku krvi. Nikto nevie, ako zareagovať. Niektorí splašene utekajú. K postrelenému členovi beží zvyšok skupiny. Snažia sa ho odniesť. Prichádza ochranka. Neskoro. Ďalšie výstrely. Kapela leží na zemi. Diváci kričia, plazia sa k východom. Lúkou sa rozľahne syčanie, pískanie a praskanie. Oblohou lietajú prúdy svetla, zhlukujú sa a znova rozprskávajú. Ľudia hľadia k oblohe. Pomaly zastavujú. Nechápu čo sa deje. Zem sa otriasa. Z reproduktorov vychádza zvuk elektrickej gitary. Hľadisko nehybne stojí, rozpoznáva melódiu debutovej piesne. Všetky pohľady mieria k pódiu alebo k plátnam. Fanúšikovia sú zmätení. Na scéne stojí kapela v plnom počte a hrá. Z odevov im kvapká krv. Trik! Kapsule s umelou krvou! Všetci pochopili. V okamihu je priestor okolo javiska opäť zaplnený. Kontinuum ľudí spieva, kričí, tancuje, beží, užíva si kapelu. Veľkolepý koncert skupiny Mŕtvy muž je otvorený. Stále trvajúci ohňostroj osvetľuje jednotlivé tváre. Zvukové vlny otriasajú krajinou. Ozvena hudby sa odráža od budov vzdialeného mesta.
Celé predstavenie pozoruje Muž z okraja strechy vysokej budovy. Opiera sa o barlu. Krk má ukrytý v korzete. Doudieranou rukou si pri očiach pridržiava ďalekohľad. Trasie sa. Je slabý. Ledva stojí. Silu mu však dodáva pocit víťazstva. Život mu nastražil veľa prekážok, ale vďaka odhodlaniu ich všetky zdolal. Prebojoval sa až sem. Síce nezohnal vstupenku a nie je priamo na koncerte, ale vzhľadom na jeho zdravotný a finančný stav je zázrak, že stojí na tomto mieste. Pozorne sleduje každý jeden pohyb na javisku. Sústredene počúva hudbu. Zatvára oči. Pomaly sa pohybuje do rytmu. Tóny odpútavajú myseľ od tela. Už necíti bolesť. Odpútava sa od celej Zeme. Nič, okrem hudby nevníma. Tancuje. Pod nohami registruje len vzduch. Duša stúpa. Splnil si sen. Vidí ich, počuje ich. Tancuje a spieva. Nevníma...
S hlasným buchnutím dopadol na chladný chodník. Na mieste skonal. Pri splynutí s tvrdým betónom mu hlavou preletela posledná myšlienka, bola to tá najjasnejšia: „Som ... MŔTVY MUŽ.“
Ak ste sa nestihli zásobovať potravinami, máte pomerne veľký problém. Každý jeden obchod, aj ten najmenší a najzašitejší, či obrovský supermarket je z dôvodu výnimočnej situácie zatvorený. Dlho aj zostane. Pred týždňom vypukli pre obchodníkov druhé Vianoce. Takpovediac letné. Obyvatelia nakupovali tovar v abnormálnych množstvách. Tržba sa zvýšila o desiatky percent. Tak ako otváracie hodiny, predĺžili sa aj bežne pracovné doby. Zvýšený pobyt pod neónovými svetlami neprospieval fyzickému zdraviu, lae výplaty za to rozhodne stáli. V nákupných centrách tiekla elektrická energia vodopádmi. Aj po príchode domov ste počuli jej nepríjemný bzukot. Akoby navyše nestačilo, že výfukové plyny denne rozožierajú atmosféru, ale aj my si necháme rozožierať hlavy elektrosmogom produkovaným pokladňami, počítačmi a televízormi. Pred dvoma dňami hlásili v rozhlasových aj televíznych vysielaniach neobvyklý stav diaľnic a ciest. Niekoľkokilometrové kolóny sa tiahli prieč celou Európou. Po vozovke premávali najrôznejšie typy áut od Škody po Porsche, od ojazdených po vypožičané automobily. Zo zahraničia prichádzali autobusy napráskané fanúšikmi. Spoza oceánu prilietali plné lietadlá pasažierov mieriacich sem, do neveľkého mesta v strednej Európe. A práve toto obyčajné, neveľmi známe mesto, ktoré prilákalo tisíce turistov, spôsobilo dopravné kolapsy a zároveň napomohlo k zlepšeniu ekonomického stavu služieb, leží momentálne v tichu. Zíva prázdnotou. V bytoch sa nerozsvecujú svetlá, cesty a ulice sú prázdne. Za iných okolností by ľudoprázdno okamžite využili vandali a lupiči, rozkradli by všetko, čo by sa len dalo. Lenže aj zlodeji sa niekam stratili. Vo všetkých zákutiach vládne pokoj. Prišiel deň, kedy je v meste úplne bezpečne. Nestretli by ste ani živú dušu. Každý by sa len čudoval, prečo nie ste na lúke.
Stmieva sa. Objavujú sa prvé hviezdy. Mesiac v splne prikrášľuje magickú atmosféru. Po oblohe lietajú policajné helikoptéry. Agenti majú všetko pod kontrolou. Lietajúce stroje kľučkujú pomedzi vysoké budovy. Kontrolujú situáciu. Jedna helikoptéra sa zdvihla do výšky. Mieri von z mesta. Letí ponad hlavnú cestu vedúcu von z mesta. Svetlomet žiari na jednotlivé plôšky krajiny. Nad mostom mení kurz, zatáča vpravo. Pred pilotovými očami sa vynárajú vysoké ihličnany. Už z veľkej diaľky počuje zvláštny šum, ktorý sa nepodobá zvukom lesa. Helikoptéra opäť stúpa, letí ponad vrcholce stromov. Z výšky sa naskytuje ohromujúci pohľad. Akoby ste sa pozerali na obrie mravenisko pokrývajúce plochu mesta priemernej veľkosti. Okolo striebristého pódia sa hemžili tisíce ľudí. V súmraku sa nedá rozoznať ani ich pohlavie, ani farbu pleti. Jedine organizátori nosia krikľavé vesty s nápisom VIP. Z helikoptéry nie je vidieť ohraničenie plochy. Ale pilot vie, že niekde v diaľke má aj toto mravenisko zhmotnené hranice. Stovky ochranárov sa starajú o poriadok. Občas švihnú obuškom a opäť nastane krátkodobý pokoj. Fanúšikovia sa už nemôžu dočkať svojich miláčikov. Nervózne prekračujú a zabavujú sa vedením bezduchých rozhovorov. V momente, ako je tento, nemôžete od nikoho čakať hlboké myšlienky. Publikum už v duchu tancuje v rytme hudby svetom milovanej skupiny.
„Mŕtvy muž!“ zaznelo v dave. Ľudia sa rozhliadli okolo seba. Nedialo sa nič zaujímavé, čo by eventuálne mohlo prilákať ich pozornosť. Vrátili sa späť k rozhovorom. Výkriky sa ozývali čoraz častejšie a silneli na intenzite. O tri minúty skandoval celý areál: “Mŕtvy muž! Mŕtvy muž!“
Piloti dostali povel k návratu. Vraj sa to už začína. Všetky helikoptéry stúpajú. Opúšťajú mesto. Mieria k lúke. Posledný svetlomet osvetľuje najvyššiu budovu. Svetlo sa odráža od okenných tabúľ. Na náprotivné steny vrhá zvláštnu mozaiku lúčov. Lenže žiara sa odráža aj od iných skiel. Na streche činžiaku stojí Muž s ďalekohľadom, ale nikto si ho nevšimol.
---
Ľudia čakali pred agentúrou už deň vopred. Väčšina z nich mala pri sebe teplé spacáky a potraviny, ale nedovolili si spať. Prebdeli celú noc a dávali pozor. Ani tí, ktorí stáli v prvej tretine dlhého radu si neboli istí svojim postavením. Ich šance získať vstupenky boli o veľa väčšie ako šance ostatných za nimi. Nikto však dopredu nevie, či sa nestane niečo neočakávané a či im lístky nezmiznú priamo pred očami.
Medzi čakajúcimi boli ľudia všetkých vekových skupín. Dokonca aj dôchodcovia. Skupinka stareniek v modernom oblečení a s kilom mejkapu na tvári zháňala vstupenky pre seba, ale ostatní starčekovia chceli poskytnúť možnosť zúčastniť sa koncertu svojim deťom alebo vnúčatám. Lístok je výborný darček a márna snaha získať si pozornosť potomkov.
Mnohí z čakajúcich boli ochotní minúť na koncert svoje celoživotné úspory. Medzi nimi stál aj muž priemernej výšky. Vyzeral na štyridsať rokov, vychudnutý, v celku nenápadný typ. Chlapova tvár bola podlhovastá. Jazva na ľavom líci pretínala niekoľkodenné strnisko. Malé zelené očká sa upierali na jediný bod, na pokladňu. Pre okoloidúcich boli pod hustým obočím takmer nepostrehnuteľné. Spod čiapky trčali uhľovočierne kučeravé vlasy. Často vykúkali aj chumáčiky postriebrených vlasov, aby ostatných upozornili na stresujúci mužov život. Šediny boli v značnej prevahe. Muž mal oblečený vyblednutý hnedý kabát. Vek kabátu podčiarkovalo množstvo záplat. Nohavice boli v podobnom stave ako zvrchník. Chlap vzbudzoval strach. Ľudia ho určite obchádzali, keď popri ňom prechádzali po ulici. Na prvý pohľad sa správal normálne. Avšak keď ste sa prizreli bližšie, videli ste, aký bol nervózny. Spodná pera sa mu triasla, žmolil v rukách rukavice a v pravidelných intervaloch kontroloval obsah vnútorného vrecka kabátu. V rade na lístky čakal vyše dňa. Pomaly postupoval vpred. Napätie v jeho tele stúpalo. Hlavou mu dookola prúdili tie isté slová: peniaze, musím, lístky, už nič, posledné, koncert, musím, všetko, život, chcem. Netvorili však žiadne myšlienky, len neusporiadane blúdili hlavou, navzájom do seba vrážali a odrážali sa.
Rad sa pomiešal. Ľudia sa pohli vpred. Nikto čakanie nevzdal, všetci poctivo čakali. Muž v zaplátanom kabáte stál takmer pri pokladni. V mysli si spieval so svojou obľúbenou kapelou. Predstavoval si, ako sa dotýka pódia, na ktorom spievali ONI. Predstavoval si vôňu ich rozpálených tiel. Predstavoval si svoj celoživotný sen.
Z myšlienok ho vytrhol náraz, ktorý ho takmer zvalil k zemi. Zatackal sa a v poslednej chvíli získal rovnováhu a kontrolu nad svojím telom. Zbadal pred sebou skupinku mladých mužov oblečených v tmavých bundách a kožených obtiahnutých nohaviciach. Pri každom kroku zacinkali reťaze visiace z ich vreciek. Módne účesy typu polovica hlavy vyholená, pridávali tvrdosť imidžu. Skupina sa predierala davom.
Keď si muž uvedomil kde je a čo sa práve stalo, vzkypela v ňom zlosť. Dych sa mu zrýchlil. Zatiaľ, čo on poctivo čaká a krok za krokom sa približuje k pokladni, títo naničhodníci sa pokojne predbiehajú! Nedovolí im, aby si sem len tak prišli.
„Hej! Chlapci, prepáčte, ale koniec radu je opačným smerom. Boli by ste takí láskaví a presunuli sa tam? Viete, my tu už dlho čakáme. No tak, chlapci!“ zvýšil muž hlas.
Skupinka sa otočila. Mladík, ktorý vyzeral ako vodca bandy pozeral do zeme. Potom zdvihol zrak a uprel ho na Muža. Pokročil bližšie, stisol päste. „Starý! Vravel si niečo?!“ Mladíkov hlas bol zvučný. Pôsobila z neho fyzická sila.
Mužovi sa zachveli kolená, no vzpriamil sa. „Prepáčte, chlapci, nechcel som vášňs obťažovať. Len som vás chcel poprosiť, či by ste na lístky nečakali tak, ako ostatní,“ dokončil vetu a začal ustupovať. Vodca doňho strčil a rozkričal sa.
„To si povedal komu, starec?! Čo si o sebe myslíš?! My nie sme len tak hocikto! A nebudeš na mňa zvyšovať hlas! Nesiahaš mi ani po päty! Zapamätaj si to!!“
Muž dostal veľmi silnú ranu do zubov. Mal si zapamätať. Teraz si už zapamätá. Zo zeme videl odchádzať vodcu. Tým sa to však zďaleka neskončilo. Pustili sa doňho ostatní mladí z bandy. Schúlený ležal na chodníku. Kopali ho, udierali päsťami a reťazami. Nadávali mu a bili ho stále silnejšie. Muž sa snažil kryť, no nedarilo sa mu to. Videl letiace hánky ovenčené zlatými prsteňmi. Počul svišťanie reťazí a pukanie vlastných kostí. Na to stratil vedomie.
---
Vybrali si jeho. Z z nekončiaceho sa publika si vybrali práve jeho. Mali aj prečo. Nenájde sa človek, ktorý lepšie pozná ich tvorbu, ktorý by mal viac ich obrázkov a plagátov. Uctieval ich, miloval ich, obetoval im vlastný súkromný život. Vybrali si naozaj správne.
Predral sa skupinou závistlivých fanúšikov. Po bočných schodíkoch vystúpil na pódium. Nebol nervózny. Pozvanie chápal ako záverečný akt uctievania kapely. Dosiahol všetko čo sa dalo. Stretol sa s nimi. Teraz už môže aj zomrieť. Zatiaľ čo ho spevák s úsmevom objímal, kapela ho priateľsky tľapkala po chrbte. Srdce mu bilo naplno. Členovia skupiny sa vrátili k nástrojom. Muža zavolali k mikrofónu. Jedinečná príležitosť splynúť s kapelou. Sen sa zhmotnil. Bubeník udrel do činel. Údery mužovho srdca sa rozšírili po celej krajine. Spevák ho chytil okolo ramien a nadstavil mikrofón na primeranú výšku. Publikum skandovalo. Reflektory prebehli z obecenstva na pódium, osvetlili mužovu tvár.
Miestnosť zaplnil prenikavý výkrik. Muž doširoka otvoril oči. Lekárska lampa vrhala ostré svetlo. Videl rozmazane. K šoku sa pripájala aj otupujúca bolesť prichádzajúca z hlavy. Rana na čele opäť rezavo zaštípala. Sestrička prikladala na ranu obväz. Keď bola ošetrovaním hotová, narovnala sa a zapísala čosi do karty.
„Pán Mellman, dostali ste silnú dávku sedatív. Musíte veľa odpočívať, váš stav je stabilizovaný, ale bude trvať dlho, kým sa zotavíte...“ Len matne rozoznával jednotlivé slová. Pomaly si začínal uvedomovať, kde je. V hlave mu dunelo, telo si vôbec necítil. Namáhavo pohol rukou. Všimol si, že nemá oblečené svoje šaty. Zahaľovala ho nemocničná košieľka. Preľakol sa.
„Kde sú moje veci?!“ spýtavo hľadel na sestričku. Žena si povzdychla a monotónne začala vysvetlovať: „Čakali ste v rade na lístky, kde vás skupina mladých mužov brutálne zbila. Nikto vám, bohužiaľ, nepomohol. Až keď útočníci odišli, svedkovia privolali sanitku a dostali ste sa sem. a teraz...“ nestihla dopovedať. Skočil jej do reči: „Kde je môj kabát a ostatné osobné veci? Potrebujem to vedieť! Prosím, povedzte mi to!“
„Kabát a zvyšok odevu visí v skrini. Žiadne osobné veci ste pri sebe nemali. Prehľadali sme vás, potrebovali sme zistiť vašu totožnosť, ale nemali ste pri sebe žiadne doklady, nič.“ Zdravotná sestra striedavo kontrolovala prístroje a zapisovala.
„Akoto, že som pri sebe nič nemal?“ neveril Muž potláčajúc silnú bolesť. „V kabáte som mal schované peniaze, množstvo peňazí! Kde sú? Čo sa s nimi...“ nemohol dokončiť, musel nabrať dych. Precitol. Celé telo mu pohltila ostrá bolesť. Cítil milióny nožov zabodávajúcich sa do jeho zmoreného organizmu.
Sestrička zdvihla pohľad z papierov. „V tom prípade ste boli okradnutý. Nahlásim to primárovi a on sa už o to postará.“ Pokračovala v kontrolovaní.
Muž prežíval vnútorný boj. Z jednej strany útočila fyzická bolesť spôsobená napadnutím. Z druhej strany prichádzala psychická stránka, zlosť a úzkosť zároveň. Vznikla vojna s katastrofálnymi následkami na mužovom zdraví. Prišiel o všetky peniaze určené na koncert. Okrem nich už nič nevlastnil. Všetky cenné veci predal, aby mal čím zaplatiť vstupenku. Prišiel o všetko. Úplne o všetko. O svoj život.
Do izby vošiel doktor v bielom plášti. „Výborne, už ste sa prebrali!“ Vzal sestričke kartu z rúk a začal listovať. „Takže, pán...hmm, Mellman! Máte zlomenú stehennú kosť, dve pomliaždené rebrá, silný otras mozgu...“
„Moje peniaze! Už nemám žiadne! Boli na lístok. Na koncert...“ dookola mlel zmyslov zbavený pacient.
„... z toho dôvodu tu musíte dlho ležať, nastolíme vám diétu a ak všetko pôjde podľa plánu, o tri mesiace môžeme začať s rehabilitáciou,“ doktor nevnímal pacientove slová. Záznamy v karte sa mu nezdali vierohodné. Pozrel na Muža a znova do papierov.
„Ako sa tam dostanem? Ach, nie! Prečo mňa?! Prečo?“
Doktor pozrel na sestričku. „Sestra, povedzte mi, vyzerá tento muž na to, že sa práve pripravuje na plastickú operáciu nosa?“ vopchal jej pod nos kartu. Zvýšil hlas: „Toto vôbec nie je pán Mellman! Ako mám určovať správne diagnózy, keď nemám v poriadku materiály?!“ kričal doktor.
„Musím ich vidieť. Inak nemusím ani žiť.“
„Ale... pán doktor... ja neviem čo sa stalo...“
„Ste neschopná! Viete si predstaviť, čo sa mohlo stať?!“
„Je mi to strašne ľúto. Dám to do poriadku. Prosím vás...“
„Niečo vymyslím. Určite. Uvidím ich...“
„Buďte si istá, že ponesiete následky!“ Doktor sa otočil, buchol dverami. V nemocničnej izbe zanechal blúzniaceho pacienta a zmätenú sestričku.
---
„Mŕtvy muž! Mŕtvy muž!“
Začína sa niečo diať. Ľudia spozorneli. Pódium s lesklými hudobnými nástrojmi nabralo farbu vychádzajúceho slnka. Žlté svetlo sa odráža od strieborných kulís. Od pódia až po pletivo ohraničujúce areál sa rozpaľujú obrovské fakle vyrastajúce z hĺbky zeme. Špeciálne taniere držia ožívajúce ohne vysoko nad hlavami ľudí. Svetlo zatieňuje jas hviezd. Veľké premietacie plátna blikajú. Ako obrovské zrkadlá prinášajú pohľad na javisko. Reproduktory sú taktiež pravidelne rozmiestnené. Súhra video a audio produkcie poskytuje možnosť sledovať dianie na javisku aj ľuďom vzdialeným na toľko, že cez masy hláv nedovidia na pódium. Plátno ožíva. Niečo sa deje. Nastáva pohyb. Z hľadiska sa ozýva aplauz. Na scénu vchádza postava v tmavom plášti. Kapucňa kryje tvár. Postava kráča doprostred javiska. Zdvíha ruky. Publikum s napätím vyčkáva. Zahalená osoba zo seba s prudkým trhnutím zhadzuje plášť. Ľudia vrieskajú a šalejú. Koncert štartuje. Spevák je už tu. Zatiaľ nič nehovorí. Za ohlušujúceho potlesku berie do rúk mikrofón. Vtom však zaznie výstrel. Obecenstvo zhrozene kričí ustupuje. Spevák padá. Tí najbližší vidia mláku krvi. Nikto nevie, ako zareagovať. Niektorí splašene utekajú. K postrelenému členovi beží zvyšok skupiny. Snažia sa ho odniesť. Prichádza ochranka. Neskoro. Ďalšie výstrely. Kapela leží na zemi. Diváci kričia, plazia sa k východom. Lúkou sa rozľahne syčanie, pískanie a praskanie. Oblohou lietajú prúdy svetla, zhlukujú sa a znova rozprskávajú. Ľudia hľadia k oblohe. Pomaly zastavujú. Nechápu čo sa deje. Zem sa otriasa. Z reproduktorov vychádza zvuk elektrickej gitary. Hľadisko nehybne stojí, rozpoznáva melódiu debutovej piesne. Všetky pohľady mieria k pódiu alebo k plátnam. Fanúšikovia sú zmätení. Na scéne stojí kapela v plnom počte a hrá. Z odevov im kvapká krv. Trik! Kapsule s umelou krvou! Všetci pochopili. V okamihu je priestor okolo javiska opäť zaplnený. Kontinuum ľudí spieva, kričí, tancuje, beží, užíva si kapelu. Veľkolepý koncert skupiny Mŕtvy muž je otvorený. Stále trvajúci ohňostroj osvetľuje jednotlivé tváre. Zvukové vlny otriasajú krajinou. Ozvena hudby sa odráža od budov vzdialeného mesta.
Celé predstavenie pozoruje Muž z okraja strechy vysokej budovy. Opiera sa o barlu. Krk má ukrytý v korzete. Doudieranou rukou si pri očiach pridržiava ďalekohľad. Trasie sa. Je slabý. Ledva stojí. Silu mu však dodáva pocit víťazstva. Život mu nastražil veľa prekážok, ale vďaka odhodlaniu ich všetky zdolal. Prebojoval sa až sem. Síce nezohnal vstupenku a nie je priamo na koncerte, ale vzhľadom na jeho zdravotný a finančný stav je zázrak, že stojí na tomto mieste. Pozorne sleduje každý jeden pohyb na javisku. Sústredene počúva hudbu. Zatvára oči. Pomaly sa pohybuje do rytmu. Tóny odpútavajú myseľ od tela. Už necíti bolesť. Odpútava sa od celej Zeme. Nič, okrem hudby nevníma. Tancuje. Pod nohami registruje len vzduch. Duša stúpa. Splnil si sen. Vidí ich, počuje ich. Tancuje a spieva. Nevníma...
S hlasným buchnutím dopadol na chladný chodník. Na mieste skonal. Pri splynutí s tvrdým betónom mu hlavou preletela posledná myšlienka, bola to tá najjasnejšia: „Som ... MŔTVY MUŽ.“
napísanísané:: 29.8.2005
prečítalo:: 1379 ludí