k6.sk - literárny server

Sedím na rozbitej železničnej stanici v nejakej bohom opustenej dedine v ktorej socializmus je ešte neskončil. Opäť na mňa padli ťaživé myšlienky. „Dnes s pitím neprestanem“ dal som si nový záväzok.
„To na svete už naozaj neostal nikto s kým by sa dalo normálne rozprávať?“ zakričal som na tých pár úbožiakov ktorý ma celý čas očumovali. Ešte aj ten posledný, ktorý z diaľky vyzeral pomerne vyrovnaný, mal na puky vyžehlené tričko značky Najk. „Podstatné je nebyť nápadný“ povedal mi raz kamarát a naozaj tomu veril. „Neprečnievať“. Ale to ja nedokážem. Preto musím trpieť tie pohľady ktoré nijako neviem vysvetliť.
„Milujem ťa ale nemôžem s tebou zostať, lebo ty si na mňa príliš dobrý.“ Aký hnoj núti ľudí rozprávať také idiotské slová.
Chlapík narvaný do tesných nohavíc a o dve čísla menšej košele, robí nosom chr chr, ale tvári sa že to je správne. Už dvanásť týždňov sa snažím nejako rodine naznačiť že je mi strašne ale odpoveďou je len chr chr nosom. „Zavolám“ povedali. „Ja ti zavolám“. No jasné tak sa to hovorí. Mám telefón ktorý nezvoní. Volať sa z neho dá, ale nezvoní. Nevadí kúpim si druhý. A potom sa zobudím (veď žiaden sen netrvá večne) na brehu svojho rybníka a budem pozorovať ako sa larvy menia na komárov. A keď vzlietne z hladiny roj komárov, zabijem ich všetkých biolitom. Tak sa stanem tvorcom smrti a to celkom beztrestne.