k6.sk - literárny server

„Chlapi sú ako autobus, nebež za nimi, príde ďalší,“ povedal môj priateľ a potiahol si z cigarety. Dym odfúkol opačným smerom od moje tváre, no vietor fúkal smerom ku mne a dym plynulo prešiel cez moju tvár.
Vychutnala som si vôňu spáleného tabaku a nostalgicky som si spomenula na všetkých „mojich“ chlapov. Oni totiž všetci fajčili. Často. A veľa. Aj napriek tomuto faktu sa dožívali úctyhodného veku. A ja som zomrela sťa 73-ročná mladica. Paradoxne (alebo práve preto?) som sa snažila žiť zdravým, ba asketickým životom. A tí hajzli pili ako dúha, jedli ako prasatá a nohy si šli polámať za každou sukňou.
„Nie, ty si to prehodil. Malo to byť naopak. Ženy sú ako autobus, nebež za nimi, príde ďalšia.“ Priateľ sa pousmial a povedal: „Nemáš to jedno? Si ešte mladá. Minimálne troch budeš mať.“ Pomaly dofajčil a odišli sme.
Električka mi šla hneď. Jediné voľné miesto bolo pri bezdomoveckom páre v stredných rokoch. Ešte teraz cítim ten odporný zápach pripomínajúci potulného psa. Tváre v električke jasne vyjadrovali nesúhlas nad ekonomicko-sociálnym dianím v Sudáne. Milé, ako každý preciťuje ten melancholický smútok. Prestúpila som na trolejbus, kde moji spolucestujúci skľúčene sedeli a mne bolo hneď jasné, že opäť premýšľajú nad tým nešťastným Sudánom.
Pravá ruka automaticky, rokmi nacvičeným pohybom nájde kľúče v mojej taške za 599 slovenských korún. Napriek všadeprítomnej tme bez problémov otvorím dvere. Vybehnem na šieste poschodie v domnení, že som určite spálila tie kalórie z dnešnej buchty a zazvoním. „Kriste! Na čo zvoníš?! Šak máš kľúče,“ s typickým agresívno-neprítomným tónom zahlásil môj milý. „Pre tvoje dobro. Ak by si tu mal nejakú ženu, aby si ju stihol skryť a obliecť si na seba trenky. Ale ako vidím, trenky si si neunúval dať. Snáď je aspoň tá žena bezpečne ukrytá v skrini.“