k6.sk - literárny server

Krásny jarný večer. Nad nekonečne osvetleným mestom, jasná nočná obloha pohlcujúca našu planétu ako malé klbko bezbrannosti. Vzduch naplnený vôňou kvitnúcich stromov ma celého pohltil, prilepil sa mi na pľúca a miestami som mal pocit, že sa asi zadusím. Aj napriek tomu som však cítil prílev pozitívnej energie, ktorú dokáže poskytnúť iba pravá, nedotknutá príroda. Ten, kto jej rozumie a dokáže ju tichučko počúvať, tomu často krát vyzradí svoje najhlbšie túžby a tajomstvá života.

Kráčal som pomalým ladným krokom poloprázdnym mestom a bez záujmu sledoval osvetlené výklady mestských obchodov, ktoré po záverečnej už iba zívali prázdnotou. Myšlienkami som blúdil po rôznych končinách môjho sveta, rozmýšľal o živote, láske, budúcnosti či o mojom poslaní na tomto svete. Veď každý človek chce svojou malou čiastkou prispieť do budovania lepšieho sveta, spoločnosti, ktorá rešpektuje každý názor a nerobí predsudky. Dúfam, že to nevyznelo ako klišé, lebo to som dosiahnuť nechcel.

Príjemný jarný večer sa menil na hlbokú noc, ktorá pohltila celú krajinu, mesto, prírodu. Jasnú oblohu pokrylo šero, mesto sa pomaly vyprázdňovalo a to vo mne vyvolávalo pocit osamelosti. V podstate som osamelý aj bol, nemal som žiadnych priateľov, nikoho koho by som ľúbil a dal mu svoje srdce.
Začalo sa pomaly ochladzovať a to viedlo k môjmu rozhodnutiu, že najlepším riešením by bol odchod domov.

Môj pohľad blúdil po rôznych osobách, ľuďoch, ktorých som míňal a vtedy sa to stalo. Nečakane, ale priamo a navždy.
Zostal som stáť ako prikovaný a celé telo mi zaliala horúca, až neznesiteľná vášeň. Bola to ona, tá, o ktorej sníva každý.
Vlastný ideál krásy, sladkosti, rozkoše, ktorý vás pohlti celého, priviaže sa do vášho podvedomia a už nikdy nepustí.
Túžba, ktorú som náhle pociťoval bola silnejšia ako ja, dusila ma, vzrušovala a už od prvej chvíle bolo jasné, že ju chcem mať úplne celú, chcem sa jej dotýkať, hladkať ju po nežnom tele, bozkať ju, chcem sa s ňou rozprávať, splývať s ňou, dýchať ten istý vzduch naplnený láskou.

Niesla sa sťa sŕňa po opustenej ulici a ja som mal pocit, že je rovnako osamelá ako ja, mal som pocit, že nie je šťastná, že taktiež ako ja niečo hľadá. Možno hľadá lásku, možno iba pochopenie alebo nehľadá vôbec nič. Je to len v mojom mozgu a ja podvedome dúfam, nie! Ja to viem a verím tomu, že nie som jediný.

Lenže najťažší krok je vždy ten prvý, tak trocha otázka stereotypu, stereotypu života. Obava zo zmeny, ktorá by mohla ovplyvniť či už pozitívne alebo negatívne časť, ba aj celý život.

Už som nechcel byť sám. Ako dva voľné vtáky trepotajúce sa na oblohe by sme prechádzali tmou a vychutnávali pocit jeden druhého. Spojení túžbou by sme sa rozprávali o živote, láske či tajných, možno sčasti detských snoch.

Táto krásna predstava mi však zaviazala nohy. Chcel som sa pohnúť. Nemám nohy. Chcel som kričať. No bol som nemý. Chcem ju vidieť, cítiť, chcem byť ona.
Chcem ju ľúbiť... nemám srdce?



„Odišla späť do krajiny púpav, odkiaľ nie je návratu,
sadol mi na srdce bôľ, cítim úzkosť, chabú nahotu.
Jej slzy kráčať z reality preč ma nútia,
ošiaľ v srdci kamenná tvár zakrýva,
úzkosť v koži, hlad po krvi ma chytá,
útek do neznáma, ohnivý prach zo mňa zmýva...
Ach, tá samota...“