k6.sk - literárny server

CENA SLOBODY

„Slečna! Héj, slečna, kam to idete?“, zakričal za ňou vrátnik a vyletel zo svojho stanovišťa.
„Prepáčte, ale idem na políciu. Bolo mi povedané, že je to v tejto budove.“, odpovedala zmätene a pokračovala: „ Viete, ja som.... ja som ho....“
Lola nestihla dopovedať a zvlykajúc sa zviezla na zem. Vložila si hlavu do dlaní a spoza privretých viečok jej vytreskli slzy.
Vrátnik si k nej čupol a chytil ju za rameno: „Preboha, čo sa stalo? Ste v poriadku? Môžem vám nejako pomôcť?“
„Mne?“, spýtala sa Lola ironicky. „Nie. Myslím, že sa mi už nedá pomôcť.“
Opakom ruky si utrela tvár od rozmazanej špirály, vybrala vreckovku z kabelky a vysmrkala sa. Potom sa pozrela na vrátnika a pokojne povedala: „Zabila som ho. Konečne je mŕtvy.“
Na chodbe zavládlo desivé ticho priznania.
Lola sklonila hlavu a ako prvá prerušila mrazivú atmosféru smiechom uľachčenia od zažehnanej hrozby..
„Viete, bolo to také jednoduché.. Ani som netušila, že ľudská lebka je tak krehká..“, na chvíľu zmĺkla, oprela si hlavu o stenu a uškrnula sa.
„... a porcelánová váza tak tvrdá.“, dodala, pozrúc sa ľahostajne na vrátnika.
„Vy ste Harold?“, spýtala sa znenazdajky so záujmom, keď jej pohľad zablúdil na jeho menovku a nečakajúc na jeho odpoveď pokračovala: „Viete o tom, Harold, že my, ľudia, aj keď sme na vrchole pyramídy tvorstva, i napriek tomu sme tak krehkí? Krehkejší než číry kryštál. Koho by napadlo, že porcelán prerazí jeho lebku s takou ľahkosťou? A neurobilo to ani veľa hluku.. Bolo to tak mysticky tiché a hypnotizujúce.. Ako keď sa dívate na spomalený záber pádu človeka z výšky vo filme na obrazovke telky.. Ja som bola divák a on herec, ktorý dokonale zahral rolu zavraždeného.“
„Tak dosť, slečna.“, vyhŕkol Harold, ktorý sa konečne spamätal a pevne ju chytil za rameno.
„Poďte, vstávame! Nechcem už o tom nič počuť. Zavediem vás k inšpektorovi Swockému a tomu to všetko poviete.“
Lola sa pomaly postavila, vzala si kabelu zo zeme a zadívala sa spýtavo na Harolda.
„Vy ste nikdy nemali chuť niekoho zabiť, Harold? Niekoho, kto vám veľmi ublížil? A ubližoval stále – denno-denne – už len tým, že bol?“
Harold, nezvládnuc jej otvorenú a tak úprimne vyslovenú otázku, sklonil hlavu a ticho odpovedal: „Sme ľudia, ktorí majú rozum na to, aby premýšľali. Nesmieme konať v afekte. Nesmieme brať život tam, kde sme ho sami nedali..“
„To vás naučili v kostole?“, spýtala sa pohŕdavo Lola.
„Pche! Keci..! Kňazi a ich Boh. Čo tí vlastne vedia o reálnom živote? Žijú vo svojom svete dobra a lásky a očakávajú odpustenie hriechov.. Veria, že Boh každého spravodlivo potrestá, alebo odmení... Ale čo keď Boh občas zaspí a nevidí tie svinstvá, ktoré sa dejú, pokým on oddychuje? Pozrite! Len sa dobre pozrite, čo mi ten hajzel urobil!“
Lola si rozopla blúzku, nechala ju voľne spadnúť na boky a otočila sa chrbtom k šokovanému Haroldovi.
„Pre boha...“, vydralo sa z neho priškrteným hlasom.
Cez celý chrbát sa jej tiahli rany po úderoch bičom.
Niektoré už boli zahojené, skoagulované; z iných ešte presakovala čerstvá tmavočervená krv.
Boky trupu a horné časti ramien pokrývali spálené a dohryzené miesta ako pamiatky na otlačky horiacich cigariet a ľudských zubov.
„To vám urobil on?“, spýtal sa neveriacky a zľahka jej utrel kvapku krvi stekajúcej po pokožke.
Nečakajúc na odpoveď ju vzal za ruku a zamieril s ňou do svojej miestnosti.
Inštinktívne vybral veci na ošetrenie a opatrne priložil mulový štvorec na otvorenú ranu, ktorá krvácala väčšmi ako tie ostatné.
„To bola posledná, ktorú mi urobil.“, nečujne zašepkala.
„Hneď potom som vzala do rúk vázu a urobila to. Zvláštne.. Padol už po prvom údere.“
Lola sa nadýchla a stisla zuby od bolesti, keď jej Harold nalial peroxid vodíka do rany. Po chvíli bolesť prešla a Lola pokračovala:
„Správala som sa ako stroj. Osprchovala som si chrbát čistou vodou, naliala si whisky s ľadom, pustila rádio a zabalená do uteráka som si sadla k jeho telu. Bez pohnutia som pozorovala, ako mu z očí uniká život. Necítila som nič. Ani strach, ani ľútosť. Ba dokonca ani úľavu. Iba som tam sedela a dívala sa naň. Asi po hodine, istá jeho smrťou, som vstala, obliekla sa, zavolala taxík a nechala sa priviezť na najbližšiu policajnú stanicu..“, dohovorila ľahostajne.
Harold medzitým ošetril rany a odložil veci späť na miesto.
Lola sa naň vďačne pozrela a obdarila ho nežným úsmevom.
„Ďakujem.“
Zapla si blúzku a zohla sa pre tašku.
„Teraz už ale musím ísť. Mali ste pravdu, nemala som na to právo..
No na druhej strane by som to urobila opäť a bez rozmýšľania. Takí ľudia, ako bol Richard, si nič iné ani nezaslúžia. Aký trest by mu vymeral súd za moje dvojročné týranie? Smiešnu pokutu a niekoľko rokov? A koľko vymerajú teraz mne za to, že som sa bránila?“, spýtala sa vzdorne Lola a pokračovala bez toho, aby pustila Harolda k slovu.
„Nie, nehovorte nič! Nepotrebujem ľútosť, ani súcit. Zavraždila som zviera v koži človeka a som ochotná prijať akýkoľvek trest za to, že sa konečne po dlhej dobe cítim slobodná... Absurdné, že? Akože sa to volá? Ahá.. Áno, už viem!“, víťazne sa zasmiala.
„Volá sa to život, Harold.. Život.“
A ironicky zdôraznila posledné slovo.
Naklonila sa k nemu, pobozkala ho na líce a podišla k dverám. Skôr než stlačila kľučku, otočila sa: „Ktoré číslo dverí má inšpektor Swocký?“
„3724. Tretie poschodie vpravo.“
„Ešte raz vďaka. A dovidenia.“
Vyšla z dverí a zamierila k výťahom. Nastúpila do jedného z nich a stlačila číslo 3. Dvere sa zavreli a výťah sa pohol.
Lola sa pousmiala.
Konečne...
Konečne bola slobodná.