k6.sk - literárny server

Bola teplá mesacná noc, ked sa Orin prechádzal popod mohutnými dubmi. Kde-tu sa pomedzi husté konáre predrali bledé lúce mesiaca. Celá hora už dávno spievala neutíchajúcu uspávanku pre všetky tvory, obycajné i tie, o ktorých sa rozprávali legendy. V dialke sa vypínali stále mlcanlivé, no o to múdrejšie vrchy a tešili sa hviezdnemu svitu. Nocné kvety si šepkali tajné zaklínadlá, ktoré okrem nich poznal len málokto. Orinovu tvár hladkal doposial iba jemný vánok, pohrával sa s jeho ciernymi vlasmi ako so steblami hustej trávy.
Ked Orin prišiel na cistinu, uvidel zrazu jasný svit. „To zaiste mesiac hrá sa s nocnými tienmi,“ pomyslel si. Podišiel však bližšie a skrcil sa do trávy, aby nikoho nevyrušil. A v tom ju uvidel. Bola to Malwin, prekrásna elfská deva. Umývala si vlasy v huciacom vodopáde. Vo svite tajuplných hviezd jej vlasy žiarili ako sivé slnko, jej spev zahaloval všetko dookola. Na sebe mala dlhé bledomodré šaty z látky jemnej ako pavúcia siet, alebo skôr ako vodný mrak. Dokonca aj Orin stratil dych pri tolkej kráse. Dobre si uvedomoval, preco je zrazu taký štastný. Stretnút elfa bolo pre cloveka v týchto casoch takmer nemožné. Orin teraz akoby nachvílu cítil dotyk vecnosti, ved elfovia sú jednou z mála vecí, ktoré sa na tomto svete nemenia. Nikto z ludí si nepamätá, odkial a kedy prišli. Nepodliehajú zákonom smrti, preto ostávajú navždy cistí a nezmenení.
No Malwin bola snád najkrajšia zo všetkých. Aj nocné vtáky sa zastavili, aby sa pokochali jej krásou. Voda sa ponáhlala dole vodopádom, aby sa jej mohla co najrýchlejšie dotknút a potom pomaly stekat po vlasoch jemných ako pavucina, po tele cistom ako ranná rosa. Tak tu stál aj Orin, jeho oci patrili iba elfke. Tá sa znenazdajky pozrela jeho smerom. Ich oci sa vzápätí stretli, ten okamih pretal vzduch. Malwin nebola ako ludské devy, nezlakla sa, nezahanbila, neutiekla. Krásny úsmev rozžiaril jej tvár a v ociach objavila sa jej tajuplná iskra, ktorá vnikla hlboko do Orinovho srdca.

„Som Malwin, dcéra Feora, pána tohto lesa. Kto si ty?“ prehovorila zrazu melodickým, priam nadpozemským hlasom, ktorý každému tvorovi v tej chvíli znel ako nocná nebeská hudba. „Som Orin, clovek z nedalekej osady. Prepác mi, že tu takto stojím a pozerám na teba, ale tvoja krása mi opantala srdce a tvoj pokoj sa vniesol aj do mojej duše.“ Namiesto odpovede sa však krásna Malwin opät iba usmiala a natiahla ruku smerom k Orinovi. „Pod, ak chceš, odvediem ta na miesto, kde sa môžme rozprávat ako dlho budeš chciet. Pretože pre mna nehrá cas žiadnu rolu, jedna sekunda by mi mohla byt vecnostou.“ Orin vložil svoju ruku do jej dlane a vykrocili na pút pomedzi prastaré stromy, doprevádzaní len šepotom lístia.

Od toho vecera sa každú noc stretávali pri trblietavom vodopáde a odchádzali potom spolu do tajných elfských jaskýn hlboko v lese, kam ludská noha nikdy nevkrocila. Ich srdcia už dávno patrili jedno druhému, ich dych bol ako jedna hudba neustále znejúca tónmi nekonecnej lásky. No ich láska, ako sa zdalo, nemala byt vecná a tak ich aj raz našiel Mentor, verný služobník pána lesa. Aj ked nerád, predsalen ich musel oboch predviest pred Feora, pretože tak kázali elfské zákony, elf a clovek sa nesmeli spojit nijakým putom. Lež Feorovi bolo lúto naplnit osud svojej milovanej dcéry. Preto takto rozhodol, sediac na svojom tróne vysoko v korune prastarého stromu: „Nezabijem svoju dcéru, a preto nedám zabit ani teba, Orin, i ked si to zaslúžiš, lebo spútal si slobodnú dušu Malwininu putom ludským. Pritom nemyslel si na to, že ona je tá, co bude žit dávno potom, co tvoja duša odíde z tohto sveta a tým zacne sa jej vecný žial za tebou. No dávam vám obom na výber: môžem dat vašim srdciam zabudnút navždy jeden na druhého, pretrhnút putá lásky, ktorá vás spája a Orina nechat slobodne odíst. Alebo prepustím Orina a vašu lásku ponechám žit, pricom presne o rok sa budete môct znova stretnút, ak si to budete obaja ešte želat. Ked sa však slnko znova potom dotkne oblohy, Orinova duša navždy opustí jeho telo.“ Zdanlivo kruté bolo rozhodnutie Feorovo, no Orin odpovedal: „Volím si druhú možnost, pane lesa a do roka a do dna sa sem vrátim a znova stretnem svoju vecnú lásku. Lebo bez nej by som bol opät len obycajným clovekom, bez nej by som viac nerozumel reci stromov a mrakov.“ Malwin na neho pozrela, podala mu ruku a so slzami v ociach prehovorila: „Budem ta cakat, Orin clovek, tak ako každý den trpezlivo a s láskou cakám na bledý mesacný svit.“ Pobozkala ho svojimi cistými perami na celo, Orin sa otocil a pobral sa prec veriac, že o rok sa s Malwin zase stretnú.

***

Dni plynuli, noci sa mínali a vela vody už pretieklo divou riekou. Každým východom slnka sa Orin cítil byt bližšie k svojej milovanej. Na skorú smrt nepomyslel. Všetko by obetoval, aby mohol byt s Malwin ešte jediný raz. Dni však mal už zrátané, no od Malwin sa kedysi naucil nevnímat plynutie casu, lež nechat ho plynút vedla seba, mimo tela, mimo mysle. A tak aj nadišiel posledný den, den stretnutia s Malwin. Orin si cestu k ich vodopádu dobre pamätal, a tak ho aj velmi rýchlo našiel. Opät videl jasné hviezdy odrážat sa na hladine vody a opät cítil tú vônu nocných kvetov. A tak ako v prvú noc, aj teraz stála tu Malwin, usmievajúc sa a hladiac noc svojim krásnym spevom. Orin k nej pristúpil a ona ho bez slova objala ako ked vzduch objíma horu alebo voda obkolesuje vlhké brehy. Stáli tu, hladiac na seba a v ociach mali nekonecné štastie. „Cakala som na teba každú noc, snívajúc o tebe s otvorenými ocami. Ale teraz mi odídeš navždy a ja ostanem naveky sama, so srdcom pripútaným k tebe. No mojej duši teraz nedovolím smútit, lebo som konecne s tebou, aj ked iba na jednu noc.“ Orin si v tom však uvedomil, kolko málo casu mu ostáva nie len s Malwin, ale aj na tomto svete. No svoj žial nedal na sebe badat.

Opät sa mohli obaja spolu prechádzat popod jasnú oblohu a spievat spolu s mesiacom nocnú piesen. Ruka v ruke chodili sem a tam, rozmýšlajúc iba jeden o druhom, hladiac iba do ocí svojho milovaného. No cas sa krátil a mesiac sa pomaly zacal s nimi lúcit. Tu pristavili sa pri strmom brale, ktoré sa vysoko cnelo ponad neskrotnú rieku. Do Orinovho srdca zrazu vstúpil chlad, lebo s východom slnka mal on zomriet, i ked ešte nevedel ako. Vtom Malwin riekla: „Dobre vidím do tvojho srdca a preto viem, že ta morí strach. No neboj sa toho, že ma stratíš, pretože ja som sa rozhodla odíst spolu s tebou.“ „Nie, to ti nikdy nedovolím. Nedovolím, aby si kvôli mne ukoncila svoj vecný krásny život,“ povedal rýchlo Orin, pricom žial mu zovrel hrdlo a nemohol povedat viac. Nemohol povedat, ako velmi Malwin lúbil, no ona to aj tak vedela. Rozhodla sa však ešte v tú noc, ked bol tento hrozný rozsudok vynesený. Pôjde spolu s Orinom.

Neúprosné slnko sa už zacalo štverat na oblohu. Prvé lúce sa už dotkli vrcholcov dalekých hôr. Vtom Malwin chytila Orinovu ruku a spolu sa oddali sviežemu vetru. Vlny rieky búchali do skaly strmého brala. Voda ich oboch vzápätí pohltila. Blesk roztal oblohu, ked Malwinina duša vyletela vysoko spolu s Orinovou. A videl to aj Feor. Horko zaplakal nad rozhodnutím dietata noci, ktoré sa tak rado kúpavalo v nocnom jazere, ktoré tak rado spievalo múdrym hviezdam.

No na mieste, kde sa telá oddaného cloveka a krásnej elfky vyplavili, pohla sa zem a v prostriedku rieky vyrástli dve velké skaly. Cierna skala bola o cosi vyššia a skrývala v sebe nezlomnost Orinovho ducha. Biela skala však bola krajšia a mala v sebe cosi z vecnej cistoty elfského srdca. A tieto dve skaly sa nikdy nepohli z miesta, voda ich obtekala zo všetkých strán, no neodniesla z nich ani zrniecko. A ludia i elfovia neskôr zacali verit, že láska Orina a Malwin ich ochráni a požehná aj ich láske, preto tam zacali chodit mladé páry, ktoré tu chceli svoj vzájomný cit specatit na vecnost. Dokonca aj dnes tam chodia, i ked rieka sa už pohla o cosi dalej a naokolo rozprestiera sa teraz vždyzelený les. A biela skala navždy spieva svoju krásnu piesen pre vecné hviezdy a cierna ju obopína a ochranuje svojou pevnou nárucou.