k6.sk - literárny server

MODELKA

Zo zrkadla sa na mňa dívala akási rozkysnutá masa tuku a toho, čo sa ešte pred niekoľkými rokmi nazývalo svaly.
Faldy kože mi vytvárali okolo pásu „záchranné koleso“ a na ramenách „krídla anjelské“.
Napila som sa whisky a postavila sa na váhu.
Nesmelo som kukla dole na okienko s číslicami a .....
... normálne mi to zdvihlo sebavedomie!
Ručička divo vyletela na 126, jemne sa roztriasla a zastavila na váhe 131 kg.
Bývali časy, keď ručička neukázala nič, len koniec stupnice. A teraz? Mám 131 kg a cítim sa ako o trochu moletnejšia modelka.
Móla, traste sa!
Prichádzam!

Keď som prišla do prvej modelingovej agentúry so žiadosťou o prácu, zareagovali slovami, že miesto upratovačky je už obsadené.
Vysvetlila som im, že asi došlo k nejakému omylu, pretože ja sa uchádzam o miesto modelky.
Len čo som to povedala, v kancelárii zavládlo neuveriteľné ticho a všetci ostali na mňa pozerať ako na zjavenie z neba.
Trocha som sa vystrela, našpúlila pery, naklonila hlavu na bok a žmurkla na nich svojím blankytným očkom, aby čo najlepšie videli moju skutočnú, prirodzenú krásu.
Asi som zapôsobila, pretože dlho nikto nič nepovedal. Len tam všetci stáli a obdivovali ma.
No nakoniec sa predsa len ozval jeden z nich a vysvetlil mi, že modely mojej veľkosti sa ešte nevyrábajú.
Vraj som predbehla dobu svojím priekopníckym myslením a že by som mala skúsiť osloviť návrharov.

V ostatných agentúrach už neboli na mňa takí milí.
Očividne mi závideli ladnosť mojej postavy a jemnosť rypavej tváre.
Domov som prišla až neskoro v noci. Znechutená a unavená som natiahla svoje útle tielko na manželskú posteľ a začala som rozmýšľať, čo ďalej.
Vedela som, že mojím povolaním je svet modelingu.
Bol to jednoducho môj osud...
A tak som si povedala, že napíšem list priamo Donatelle Versace.
Je žena, určite ma pochopí.

Prešiel mesiac a odpoveď od Donatelly neprichádzala.
Dovtípila som sa, že za všetko môže naša nespoľahlivá pošta.
Obliekla som si ručne ušité bavlnené šaty (mimochodom, sedeli mi ako uliate a dokonale zvýrazňovali moje krivky) a s odhodlaním amazonky som vtrhla priamo k riaditeľovi tunajšej pobočky.
Zbytočne sa vykrúcal, že on žiaden list nemá a že ho ani nezadržal.
Keď som ho chytila pod krk a stisla, sčervenel. Aspoň že sa hanbil, že mi klamal... Zaspieval hrozne falošnú labutiu pieseň o nejakej vražde a dodýchal.
Dosť ma to sklamalo, že chudák chytil infarkt práve vo chvíli, keď ma začala zaujímať tá vražda, o ktorej hovoril, ale tak – či tak som sa o mojom liste nič nedozvedela.
Zavolala som na pohotovosť, nahlásila úmrtie a odišla.
No čo už, smrť si svoj čas, ani miesto nevyberá..

Doma som si uvarila bylinkový čaj FitRegularFigure a zapla telku.
Prepla som na kanál s módou a popíjajúc môj zázračný mok som ani nezačula zvonček na dverách.
Z tranzu som sa prebrala až na hlas policajta stojaceho na do mno, ktorý mi mrmlal niečo o mojom práve nevypovedať a že všetko, čo poviem, bude použité proti mne.
Medzitým mi jeho kolega okrášlil ruky zvláštnymi striebornými náramkami spojenými elegantnou retiazkou a zobrali ma k nim na stanicu.
Usadili ma do miestnosti s mrežami a zamkli.
„Tak to som asi pre nich dosť dôležitá, keď ma tak chránia.“, napadlo mi.
Zavolala som na jedného z mládencov, ktorí tam len tak hore-dole pobehovali tváriac sa veľmi dôležito a spýtala sa, či ma to dala zavolať ona.
Mladík sa len uškrnul a povedal, že určite áno, len musím ešte chvíľu počkať, kým skončí rozhovot pre TV fashion.
Otočil sa, poťukal si prstom na čelo (asi tým nechcel zahriaknuť šťastie, ktoré ma postretlo) a odišiel.
Teraz som si už spokojne sadla na lavičku, zatvorila oči a oddávala sa snom o mojej kariére supermodelky.

Claudia Schifferová, tras sa!
Konečne sa stretnem s Donatellou!