Môj príbeh nešťastnej lásky :-)

autor:: Adri Halas

rubrika:: poviedky

Môj príbeh nešťastnej lásky

Keď som sa narodila, vonku pršalo a naši sa strašne pohádali.
O týždeň na to mama vyhodila otca z domu a rozviedla sa s ním. Do bytu si nasťahovala o 3 roky mladšieho milenca, ktorý ju mlátil a ťahal z nej všetky prachy, čo si zarobila ako tanečnica v striptízovom bare.

Už ako 5-mesačná som musela jesť všetko, čo kuchyňa dala, pretože matka ma odmietala dojčiť.
Vyjadrila sa, že sa necíti na prácu dojnice pre svoju nepodarenú dcéru.
Od malička ma nechávala u všelijakých možných „susediek“, ktoré ma mlátili a nadávali mi do špinavých bastardov.
Ale vcelku sa na moje detstvo nesťažujem.
Bolo krásne.
Plné modrín, obväzov, vybitých mliečnych zubov a malých chirurgických zákrokov.
Lekári v našom obvode ma už z ďaleka spoznali a do teraz nechápem, prečo vystrúhali na ksichte taký výraz zúfalého šialenstva, keď ma videli opäť prichádzať.
Keď som tam bola naposledy, jeden z nich vytiahol revolver, priložil si ho k spánku a vystrelil..
Škoda, že tam bola sestrička a stihla mu tú zbraň vytrhnúť.
Strela preletela cez otvorené okno a zasiahla okoloidúceho 90 – ročného pána Sýkoru, ktorý bol na mieste mŕtvy.
Polícia to uzavrela ako nešťastnú náhodu s dôsledkom smrti a nikoho neobvinila.
V podstate to všetko skončilo dobre, len ja som sa pripravila o zážitok vidieť mŕtvolu.
To som vtedy ešte ale netušila, že v budúcnosti to bude môj chlebík každodenný.

Na základnej škole som bola nadpriemer – aspoň tak som to pochopila z jednej poznámky mojej učiteľky mame.
Už si nepamätám, čo tam bolo presne napísané, ale bolo to niečo v tom slova zmysle, že na mňa priemerné, klasické hodnotenie ani nestačí..
A vtedy som pochopila, že moje vzácne schopnosti musím využiť v prospech celého ľudstva.
Problém nastal, keď som sa mala rozhodnúť, ktorý vedný odbor študovať.
No moja mama (buď jej zem ľahká) mi pomohla aj v tomto mojom ťažkom životnom období, keď zomrela na vykrvácanie do dutiny brušnej po zmlátení od jej o 3 roky mladšieho milenca.
A tak začala moja púť za poznaním medicíny.
Aj v tomto som bola nadpriemerná. Čo iní zvládli za 6 rokov, ja som ľavou-zadnou zmákla za pol semestra.
Jedného zimného dňa ma pozval k sebe sám pán rektor a slovami, že by som tu zbytočne strácala svoj drahocenný čas mi povedal, že pre moje význačné schopnosti má už aj uplatnenie.

Dostala som veľmi významnú úlohu – prevážala som mŕtvoly na ich poslednej ceste na pitevný stôl a späť do mrazáku.
Boli nádherné...
Voskové tváre im jasne žiarili pod svetlom z pitevných lámp a ja som sa na ne dokázala dívať celé hodiny.
A v tom prišiel do môjho života on s veľkým „O“.
Poznáte to.. Srdce vám bije ako splašené, dýchate zýchlene ako po pretekoch na 100 metrov, potíte sa...
Bola to láska na prvý pohľad. Láska, ktorá rúca všetko, čo ste si vo svojom živote vybudovali..
Neviem, či to bolo aj z jeho strany také silné, ako z mojej, ale podľa jeho lesklého pohľadu modrých prefetovaných očí som vycítila, že aj on miluje mňa.
Musel byť môj.
Vedela som, ze ho musím stoj čo stoj zachrániť pred tým odporným skalpelom, ktorým by mu rozrezali jeho božské telo do písmena T.
A tak som učinila rozhodnutie.
Večer, keď všetci odišli, zobrala som ho na prenosný vozík a vzala si ho domov.
Uložila som ho nežne do postele a prichystala mu ľadový kokteil Kamikadze.

Spád nasledujúcich udalostí bol závratne rýchly.
Vzali mi ho a naveky nás oddelili.
Jeho, pátrajúc po droge, ktorá ho zabila, rozrezali na malé kúsky a mňa, oblečenú do bielej košele bez otvorov na rukávoch (veľmi nepraktické, veľmi) zavreli na oddelenie pre psychicky narušených.
A vtedy som pochopila..
Svet ani len netuší, čo je to pravá láska.
Láska, ktorou sa na vás díva váš milý pohľadom cez zúžené zreničky, ochrnuté vysokou dávkou LSD.
Láska, ktorú vy cítite k nemu, keď sa túlite k jeho studeným nohám a zohrievate mu ich vlastným dychom.
Nie, takému svetu ja odmietam pomáhať.
Takému svetu už nevenujem ani jedinú zo svojich veľkolepých myšlienok a nápadov.
Takému svetu sa ja otáčam chrbtom a vravím „adieu“.

Oprela som sa o mrežu okolo mojej pohodlnej postele v apartmáne č. 313 a zaspala.
Tak a teraz si pomôž každý sám.

napísanísané:: 18.8.2005

prečítalo:: 696 ludí