nočná obloha

autor:: jINdr:)

rubrika:: poviedky

Nespočetne ráz jeho zrak zazrel na tmavej oblohe padať hviezdu, nikdy mu ale nesplnila jeho prianie byť s ňou šťastný... Obraz minulej noci sa mu znova a znova zobrazoval pred zaslzenými, inokedy tak zvodnými očami, márne sa však pokúšal potlačiť nezmeniteľné spomienky na minulosť, naďalej ho trýznili. Že by to nemotorné splynutie pier v pološere pouličnej lampy spôsobilo tú bolesť, ktorá práve zožierala všetku radosť jeho osamelej duše? Tá chvíľa (či večnosť?) oddávna symbolizovala najskrytejší sen tohto momentálne trpiaceho jedinca, avšak teraz patrila medzi tie nočné mory, po ktorých sa vždy prebudíte vystrašení na kosť, lapajúc po dychu.
A ani teraz sa v tejto smutnej mysli nezačal premietať iný film ako ten o jednom z mnohých do hĺbky ranených rojkov, o ňom. Tiché kroky mladého zaľúbeného páru, aspoň takým dojmom sa javil ostatným, sa zľahka ozývali kamennou dlažbou, obom až priznámou. V slabom jase si asi nik nevšimol prerušenie vzájomného dotyku rúk, s rovnako veľkou pravdepodobnosťou ako ani o chvíľu neskôr nezbadal ich spontánne opätovné naviazanie kontaktu, tentoraz o čosi intímnejšieho. So zavretými očami čoraz viac vnímal tlkot jej srdca a tlmene tomu búšeniu spieval druhý hlas, kým mu v žilách prúdila jej krv, zatiaľ čo vietor vial vôňu jej jemne vlnitých vlasov do tváre tohto mladého muža, dokiaľ ústa cítili sladkú chuť jej lesku na pery. Napriek vrúcnej túžbe bažiacej po nekonečnosti čarovného okamihu, slová svedomia sa neúprosne drali na povrch, nútiac vypočutie: emócie vyprchali, poblúznenie sa vytratilo, minulosť... Od príjemného rozhovoru, počas ktorého nenútene vyslovil tamtie otrepané frázy, uplynula sotva polhodina, aj tak už svojimi činmi stihol dokázať opak (koniec áno) alebo nie (koniec nie)?

koniec áno:
Keby mohli abstraktné pojmy zhmotniť svoju podstatu, šťastie by sa v danom momente práve bozkávalo s krásou, vyznávajúc jej svoju nesmiernu úprimnú lásku. No aj bez týchto výstižných zosobnení nastal nečakaný, i keď dlho očakávaný zázrak vyvolávajúci celé kúzlo aspoň preňho hrôzostrašného večera. Prepracovaný plán výčitiek náhle stroskotával, ukazoval sa nanajvýš bezvýsledným, lenže tesne pred ich kapituláciou opojený čmeliak nakoniec vzlietol z rozkvitnutej ruže kvôli strachu z jej ostrých tŕňov. Po zavŕšenom skutku obaja o neveľký krok ustúpili vzad, nepretržite si vymieňajúc nejasné pohľady, ešte ju pohladil chrbtom ruky po tvári a niečo pošepol do jej drobného ucha. Tu po lete v zakázaných výšinách predstavenie vrcholí a pomaly, ale určite speje k záveru, adekvátnemu pádu. Na mierne špinavé okno bubnuje prudký dážď, ako aj o vnútro jeho bytosti tlčie zármutok, no náš hrdina sa usiluje neotvoriť mu, rýchlo zamkýna na tisíc zapádov a odhadzuje zhrdzavený kľúč.
Ulička, po ktorej sa ich vzťah prechádzal predošlý deň, ležala nad rámcom ich priateľstva a on si uvedomuje, že, bohužiaľ, nikdy viac neodbočia z predpísanej cesty a neubránil sa krvavým ranám, napokon bôľ vošiel. Od plaču napuchnutý zrak skĺzne na nočné nebo, a hoci sa preňho zrútil svet, v duchu vyriekne svoje želanie byť viac než jej kamarát, zronený sa ironicky zasmeje, veď čo keby?

koniec nie:
Keby mohli abstraktné pojmy zhmotniť svoju podstatu, neistota by sa v danom momente práve bozkávala s poblúznením, priznávajúc mu svoje nesmierne vážne obavy. No aj bez týchto výstižných zosobnení nastal nečakaný, i keď dlho očakávaný zvrat vyvolávajúci celé kúzlo aspoň doposiaľ hrôzostrašného večera. Prepracovaný plán výčitiek zbieral plody precízneho snaženia, Adam si včas uvedomil, že vôbec nestojí o jej hlúpe jablko. Po náhlom prerušení hriešneho skutku o dlhý krok ustúpil vzad, nepretržite uvažujúc o povznášajúcom zistení, ktoré uskutočnil, ignorujúc jej nejasné pohľady, vtisol jej ukazovák pravej ruky na to voľakedy neodolateľné miesto a pošepol do jej drobného ucha vyjadrenie ľútosti. Tu po pristáti na tvrdej, ale bezpečnejšej zemi naše predstavenie vrcholí a pomaly speje k otvorenému záveru, už nie však s hlavou v oblakoch so zvodnou ženou, či skôr iba skôr kamarátkou, keď aj tá najmenšia pochybnosť o citoch k nej zmizla v nenávratne. Čo ak ich tá, s ktorou náš hrdina túžil žiť spokojným životom, s ktorou udržoval pred tým príšerným omylom prívetivú konverzáciu, kvôli ktorej sa takto trápil pocitom viny, predsa len zahliadla? Na mierne špinavé okno žiaria pre dnešok posledné slnečné lúče, ako aj vo vnútri jeho bytosti trblietalo akési nadprirodzené svetlo vytláčajúc všetok zármutok preč z tela raz a navždy.
Ulička, po ktorej sa jeho spletitý osud prechádzal predošlý deň, mu ukázala správny smer a navzdory utŕženým krvavým ranám, napokon bôľ odišiel. Opäť pohľadom príťažlivých očí skĺzne na nočné nebo, hoci ani v duchu nevyriekne svoje želanie, len on je strojcom svojho šťastia a tú spaľujúcu vášeň nesmie potláčať. O pár minút v inom byte, ale tom istom meste zvoní telefón...

napísanísané:: 17.8.2005

prečítalo:: 975 ludí