k6.sk - literárny server

Kráčaš mi za rakvou,
anjel mojej mladosti
s veselou tvárou,
plnou radosti.

A predsa plačeš – prečo?
Pre tie slová nevyslovené?
Pre tvoje rúcho biele,
mojou vinou znesvätené?

Viem, boli časy,
keď neboli to iba vlasy,
čo sa mi na tebe páčili,
lež povzbudené mladosťou
oči sa mi zháčili...
Čo zmôže potom rozum
so svojou rozumnosťou?

Urob mi, anjel môj,
v tom nebi očko malé,
veď pri všetkom tom
hnoji, pri tom kale,
čo som v duši mal,
ľúbil som ťa stále,
ja som ťa miloval.