k6.sk - literárny server

Biele kamene,
poliate krvou,
potichu stekajú pramene
potu mojou tvárou.

„Kto bude ďalší?“,
pýta sa neznámy
a vzadu Zarkáví
si vyhŕňa rukávy...
Že je len figúrka,
kto mu to oznámi?

Pozrel som vôkol seba:
matka drží svoje dieťa
v náručí sťa kvieťa
a ono – nevediac,
čo sa chystá,
mlčky papá chleba.

Tu sa mi zjavilo
pred dušou zrkadlo.
Nebolo pekné,
čo sa tam javilo
a tak ma napadlo,
že prihlásim sa ja.

Brčkavý chalan
so zbraňou v ruke,
musel byť mladší ako ja,
iba sa smial na mojej muke
a vravel: „Sadni, kresťan!“.

Nárek zúfalý,
plač bezútešný.
Hľa – človek trúfalý
si sadol na sudcu kreslo
a tisíc kliatieb
a sto modlitieb
sa k jeho hrdlu znieslo.

Zabili všetkých,
lež mňa na posmech
mojich dní
nechali ležať
pri starom pni
sťa prázdny mech.