k6.sk - literárny server

Pozerám sa na teba,
na teba satana mojich myšlienok.
Teší ťa, že sa trápim
myšlienkou vedenou do ríši sna,
kde necítim tvoj pach,
tvoju vôňu tela.

Zdá sa, že ma nevnímaš,
nie, ty len utekáš pred myšlienkami.
Zdá sa, že necítiš moje slzy
padajúce na tvoje obnažené ramená.
Zdá sa, že nevidíš každý deň
chmúr utrápenia mojej tváre
pod zásterkou úsmevu.

Nie, ty všetko vnímaš inak,
nároky zakrývaš oči pred výkrikmi
mojej utrápenej duše.
Nač sa vlastne zamýšľam nad tvojim
bezhlavým duchom?

Škoda slov a plýtvaniu
drahocennej energie.
Prečo to vlastne všetko robím?
Prečo sa nedá uhasiť oheň mojej mysle?
Ako vzplanul, tak môže aj uhasnúť?

Kdeže, všetko okolo nás plynie pomaly
a čas všetko vylieči.
Nechcem čakať večnosť,
čakať kým tvoje pery vyslovia
jedinkú vetu, ktorá urovná každú vojnu citov.

Je to tak ťažké povedať : „ Ľúbim ťa !“ ?

Sú to len dve slová,
ktoré sú tak ťažko vysloviteľné.
Sú to slová, ktoré zmenia satana na človeka.

Dve slová, ktoré dokážu urobiť
rozbroje v každej duši.
Dve slová, ktoré vrátia realite
správnu farbu života.
Dve slová, ktoré ťa naplnia pocitom šťastia a potrebnosti.
Dve slová, ktoré aj ľuďom dávajú krídla
vyletieť a cítiť sa úplne slobodný,
šťastný,
voľný a zároveň spútaný láskou,
ktorá nám ľuďom dáva
prežiť útrapy života a radosti.
Dve slová dokážu oveľa viac
ako tisíce iných bezvýznamných,
voľne vypustených do vzduchoprázdna.
Dve slová, v ktorých sa skrýva toľko energie
vychádzajúcej z vnútra náš všetkých,
ktorej sa tak bezhlavo bránime
a utekáme pred ňou.

Prečo sa tak bojíme povedať,
čo je skryté v nás?