O OTCOVI, KTORY NENASIEL POKOJ

autor:: Matej Priest

rubrika:: poviedky


PRIBEH OTCA, KTORY NENASIEL SVOJ POKOJ

Sedel som na hrobe a pozeral na vychadzajuce slnko. Snazil som sa zabudnut,nemysliet,ale nech som akokolvek nechcel vzdy som sa prichytil ako myslim na nu.Zatvoril som oci a okamzite sa objavil jej obraz.Smiala sa,mala zopnute vlasy a prenikavy pohlad. Bola presne taka, ako ked som ju videl naposledy. So zavretymi ocami som sa pozrel do slnka. Luce prenikajuce cez viecka vytvorili okolo jej obrazu nieco nadpozemske, nieco bozske. O chvilu sa moja predstava zacala stracat. Rozpijala sa v kvapke slzy, ktora sa zacala rodit v kutiku mojho oka. POcitil som strach. Opat som ju stracal. Vobec som si neuvedomil, ze to nebolo naozaj, ze to bol iba prelud, sen. Este aj dnes, po tolkom case, mi zovrie hrdlo, ked si predstavim jej prenikavy pohlad, ktorym videla az na dno mojej duse. Kedysi som sa snazil presvedcit, ze ju nelubim, ze mi nechyba, ale nema to zmysel. Jednoducho nemozem oklamat svoje srdce. Neviem ho prinutit, aby nebilo iba pre nu. Neviem, nechcem. Viem, ze ak by nebilo pre nu nebilo by vobec. Uz by nemalo dovod, stratilo by vsetko kvoli comu je ochotne zit.


Bol som na mieste, kvoli ktoremu ma mnohi povazovali za blazna. Na mieste, kde vsetko ma svoj cas, kde sa nikto neponahla. Sedel som na nekonecneho pokoja, na mieste spomienok a priam nadludskeho ticha. Pre to vsetko to bolo moje utocisko na ktorom som sa mohol schovat pred celuckym svetom. Pred ludmi bez ciela, ktori sa strmhlav rutia za falosnymi idealmi nasej divnej doby. Prejst starou, hrdzavou branou bolo ako prejst carovnymi dverami do ineho sveta. Pozoroval som ranne, prebudzajuce sa mesto, ludi, ktori z tej vysky vyzerali ako mravce. Ale nie tak uplne. Mravce totiz presne vedia co robia, aka je ich uloha a ako ju maju splnit. Tito sa pohybovali bezcielne, zmatene.


V tom dave ma zaujala jedna osobka.Stala otocena chrbtom ku mne a pozerala smerom k oblohe. Otocil som hlavu do oblakov a uvidel som nieco nadherne. Spoza domov sa majestatne vypinala veza staroho kostola. Na jej vrchole bol mierne nahnuty kriz a to cele bolo zo zadu osvotlene krvavocervenym odtienom vychadzajuceho slnka. Do udolia v ktorom mestecko lezalo sa vrutil vlak. Ludia vystupili, ludia nastupili,stanica ostala prazdna. Iba ta osobka dalej obdivovala krasu aku vie vytvorit iba priroda. Krasu, ktora mi tak strasne pripominala obraz za zavretymi ocami. Otocila sa a so sklopenou hlavou sa pohla. Najprv trochu vahala, ale potom vyrazila pevnym krokom a cim blizsie bola, tym viac som veril, ze ide ku mne. Presla cez cestu, odbocila dolava,sla rovno az odbocila do brany. Nechapal som. Vystupovala po rozbitych, kamennych kvadroch,ktore tam kedysi niekto polozil a nazval ich schodmi. Blizila sa ku mne. Obraz z hlavy zmyzol. Vystriedalo ho tisic inych myslienok, tisic otazok. Bol som zmateny, citil som strach. Vlastne nie , bol to respekt. Respekt pred silou takou velkou, ze ju pritiahla az sem, do krajiny spomienok, kde kazdy moze pochovat minulost, a predsa ju tu vzdy najde ak bude chciet.

Bol som naivny. Caro sa statilo, sila sa rozplynula. Dva rady predo mnou odbocila a sadla si na treti hrob. Buchla pastou po kamennom nahrobku: “Preco si musela zomriet prave ty? Jedina, ktora by ma mohla mat rada. Preco si ma nevarovala, ze ludia su zli, ze svet je zly?!Preco?“ Na nahrobok padla slza a otriasla nim viac ako sto uderov pastou. Po chrbte mi prebehol mraz. Mozno preto, lebo som sa bal, ze znici miesto, ktore som tak velmi miloval. Mozno preto, ze som videl nieco co doteraz patrilo iba mne. Videl som slzu utvorenu nie z vody, ale zo smutku jedneho opusteneho srdca. Z tuzby spoznat ju, zachranit to miesto, alebo len z obycajnej, ludskej tuzby pomoct, som si sadol na hrob spojeny s tym na ktorom sedela ona. Pozeral som na mesto. “Nie je dolezite co bolo zle. Treba mysliet na to pekne co sa stalo a co sa este moze stat. Spomienky su krasne iba ak si ich take pametame. Je pekne spominat, ale zit treba pre pritomnost. Na svete je este vela dobrych ludi, ale je tazke najst ich s uplakanymi ocami. Ja som zil pre minulost a budem
pre nu zit vecne. Nesprav hlupost ako ja. S jednym clovekom neodchadza cely svet. Su ini, ktori potrebuju tvoju lasku, oporu. Nesprav tu istu chybu ako ja...“ Citil som ako prestava plakat. Utrela si slzy, opravila umele kvety vo vaze vyblednute od slnka a slubila, ze nabuduce prinesie nove, zive. Rukou oprasila prach, no ten dotyk bol skor pohladenim. Odhalila napis: “TU ODPOCIVA MILUJUCA, MILOVANA MANZELKA A MATKA. Naveky ostavas v nasich srdciach. M.K. 1.5.1987 +“ Presla okolo mna. Pobozkala svoje prsty a presla nimi po napise: “ NA PAMIATKU MILOVANEMU OTECKOVI, KTORY KONECNE NASIEL SVOJ POKOJ.“ Nezne sa usmiala a ten usmev sepkal: „dakujem“. Odisla....

Ja som sedel cakajuc na zapad slnka v ktorom sa stratim s istotou, ze dalsie rano ma opat vzkriesi. Cakajuc dalsieho cloveka, ktory bude potrebovat znovu najst vieru.

napísanísané:: 11.8.2005

prečítalo:: 813 ludí