noah samuel - inotaje všednosti

autor:: Noah Samuel

rubrika:: haluze/blbosti

ex abrupto

Prišlo mi na um, že ja vlastne neviem, čo je to poézia.
Na oko triviálna úloha pre moju nervovú sústavu, no po chvíli prechádzajúca do Syzifovskej práce.
Čo je a čo nie je poézia?
Existuje jej definícia?
Existuje tieň jej vnímania a oddelenia od gýču, či chabého pokusu o spájanie slov a hry s nimi?
Alebo žeby neexistovala?
Je vôbec možné (a potrebné) poznať hranice poézie?
Kto je poet , čo je poema a kto má právo na to, aby človeka, či text týmito termínmi požehnal?
Skúsim Vám to vysvetliť, aby ste si nemysleli, že som nejaký poet, či čo,
pretože som v prvom rade človek.
Poéziu som vždy vnímal ako synonymum k slovu sloboda
(vyjadrenia vnemov z hocičoho, trebárs i amorfného);
sloboda nás všetkých.
Možno i naša jediná sloboda.
Je to však len dojem, pocit, ktorému síce verím, ale to neznamená, že je to tak.
Niekto si pomyslí:
„...toto je poézia? Nie (!!!), je to brak a barbarstvo!“
alebo
„Tá prekliata búrka slov mu zrejme nedovolí nepísať.
A vyhýbať sa kvapkám chutnej vody, keď je tulákom na púšti snov je ako páliť most,
ktorým sa dostane do vysnívanej zeme.“
Dva tábory.
Dva brehy tej istej rieky.
Nepobozkané, nedotknuté, bez záujmu o ten druhý.
Vyváženosť.
Rovnováha.
Harmónia dvoch častí jedného.
Ja neviem presne, čo je poézia
(Vie to vôbec niekto a je potrebné, či možné to vedieť?)
a nemám rád to slovo.
Je poéziou každý pokus spojenia slov človekom, ktorý cíti poetickosť svojho bytia každým dňom?
Odpoveď nájdete v mojich textoch, ktoré som schválne nazval
„inotaje všednosti“
a nie „zbierka básní“ alebo kľudne i iný, nemenej originálny názov.
Sú to
expresie zo života,
ktoré jeden tábor ich čitateľov prečíta s otvorenými ústami
a ľudia z toho tábora v nich nájdu, precítia a prežijú možno práve to,
čo potrebovali (chceli, túžili) spoznať, cítiť, prežiť
no a ten druhý tábor, teda ľudia, ktorí sa v ňom cítia prirodzene
ich budú považovať za všetko možné, len nie za prínosné, plné,
či nebodaj poetické.
A tak to má byť.
Existuje len dobrá poézia alebo zlá poézia tak, ako umenie, však Oscar?






*********poetry*********



*

imerzia

mesiac svieti,
no ja ho nevidím.
zmizol náhle.
mraky sú nerozbitnou stenou
- medzi nami.
čakám,
kým sa vyjasní...
so slzami,
ktoré stekajú po oknách.

/ivane h./



aprílový sneh

rozkvitnuté stromy
sa strácajú
pod čiernymi
snehovými
vločkami.
plnia tak nezmyselný
rozkaz,
ktorý im dáva
rozsudok
zvaný smrť.



čistota

prázdna veža
nad krásnym oblokom
bozkáva chladný
chodník.
lampa sa márne
skláňa.
je príjemné stáť tu
naboso...



únava

deň chce spať,
zanechať chladnú
zem.
odísť
a už sa nevrátiť.
žiť,
a neskončiť.
chce sa od nás
odvrátiť.



zastávka

démon poklesu
smeje sa do
očí
plných čiernych
labutí.
hudba je urážkou
vzácnych darov,
ľahostajnosť
voči pravde
silnej masy.

otrok súhlasu
dáva povel na tichý
útek.
zmizol portrét básnika,
ľudia sa
mýlia...

do pekla vedúce hádky
sú bránami
do sveta poznania
a hlúposti.
názor sa stráca
v nepochopení
nepriateľa.

jedlo vetrom
mieru,
prasacie srdce
znakom pokory.
nepoznať a byť
milovaný.
byť tieňom,
holubicou...
- silnou podporou
v boji s víťazom.
utiecť pred voľbou
správne nesprávnou...



rozlúčka

ráno rastie
v perinách
suchej vŕby.
slnko vyhralo
súboj cti;
- zavládlo ticho.



stav III.

nezomieraj
pre mňa,
Láska bezmocná.
nádej v teba
dáva zmysel môjmu
bytiu.

pole ľalií
varuje pred smrťou,
mokrou a ďalekou.
horké slzy stekajú
po vypálených lúkach
vedomia
a ťažké je vzdať sa
ideí,
kvôli množstvám
lacných dní.

padnúc k nohám
šialenstva,
spúšťam búrku
bez dažďa.



biliard

zelená čiara
tieni
riedkemu dymu,
vodka netrpezlivo
čaká
na zničenie
kvapky hriechu.
krásne pery
objímajú
nekonečnú cigaretu,
neskrotné oči
nútia
spraviť chybu.
neposlušné vlasy
vravia
potichu:
spánok lieči naše sny...

/lucke š./



vyschnutá rieka

bolesť zabíja
more myšlienok.
ľudia vymreli
a ja pomaly
žijem smrť
svoju nečakanú.



niečo v nás

pokojný večer
narúša
ticho opustených
koľají.
jedna sklamala,
tá druhá čaká
na objatie
zúfalca.

vlaky dnes začali lietať...



za bránami mučenia

deň sa prebúdza
a ja vidiac
svoju znetvorenú
tvár
v okne únavy,
snažím sa
prebodnúť si
srdce
šípom poznania.



paranoja II.

hmlisto v očiach.
vidiac mesiac
v náručí féneovom
hľadám myšlienku,
ktorá ma vytlačí
z dverí karnevalu.
stratím múzu;
nájdem rieku,
v ktorej sa
utopím.



**

búrka

tichý večer
spolu s kvapkou
bezstarostného
dažďa
padá na slepé,
nahé telá.
stojím
a zaspávam
v spomienke
na démona,
ktorý nesmie
vstúpiť
do zasneženej
veže.



ilúzia

včera
prisnilo sa mi
o dokonalosti.
bola krásne
krehká
a neskutočná.
byť tak silno
milovaný...
otvoril
som oči,
tvár sa mi
usmievala.
vstal som
a sníval ďalej.



(ne)vinná pasivita

hrôza vetra,
do brata narážajúca
uteká pred
silou duší
smejúcich sa
z hĺbky poznania.

ľudia stratili zrak.



nebezpečná pochybnosť

darmo
prosieval som
boha o lásku
svojej múzy.
nie som tu
posledný krát,
komáre letia
opačným smerom...



antique

slzy zaliali mi
nahé ramená.
mihalnice zostali
suché.
na perách cítim
sladkú chuť
prezretých citov.
vstávam,
pomaly vraciam sa
do neznáma.
je moja myseľ
v lone diablovom?

slzy potečú
po nevinných
tvárach.



nehybnosť (neznáma vôľa)

smutný človek podišiel
k rieke,
spýtal sa jej
na silu
ľudskej myšlienky.
odpoveď ho
prekvapila.
- zaznelo ticho.
voda sa prestala
hýbať.
sadol si na
chladný okraj
a stal sa súčasťou
tej nemej
krásy.



neopísateľná neha

opäť dnes
narodil som sa,
nahliadol som do
očí anjela.
- mám pocit,
že Ťa poznám
stáročia...

vyčerpávajúci beh
zmenil sa
v očisťujúci krok.
krok s Tebou,
krok k Tebe.

srdce ožilo,
do duše zasvietil
ostrý lúč slnečný.
lúč meniaci
hmlu v dážď...

dážď hustne,
nedá sa ukryť.
jeho drobné
kvapky padajú
na tvár moju;
tvár tak dlho
neusmiatu.

utopil som sa
v očiach Tvojich...

/pre e.b./



ďakujem!

písal som list
slzami.
mesiac sa smial,
obloha plakala.
kvapky lásky
kotúľali sa
po perách.
na papier padali,
hlboko do duše
sa vpíjali.
vody opäť pohli sa...



modlitba

v tichu svojom
zostávam,
v tom istom tichu
zomieram.
s hlavou sklonenou,
s tvárou usmiatou
tento vzdušný svet
opäť
opúšťam.



Láska

7 krát napísal som
a ihneď spálil list,
s jedinou myšlienkou,
ktorá vynesie ma
do slnečných výšin
alebo pošle
do zmrznutých zemín.
sedím,
obhrýzam si nechty
a mám strach...
- ľúbim Ťa!



zmätok v očiach

mám hlavu plnú
slov
a myšlienok.
diabol na mňa opäť
žmurkol.

telo sa mi trasie,
priestor pred očami
tmavne.
srdce túži vyskočiť
z úst mojich krvavých.

genialita rovná sa pokusu o
zmier;
...nemožný zmier...

dieťa plače,
reve
a kričí od bolesti,
ktorú spôsobil jej chlad
unikajúci z povrchu
duše otcovej.

na streche driemu kolená,
kolená vraviace au revoir
človeku,
človeku akoby blízkemu.

diabol uniká,
pomaly odchádza do ríše
bezvetria,
ríše plnej diablov,
i anjelov.

moje písmo zmenilo sa,
to imitácia,
ktorá nevie zostať
nesprávna,
je totiž nepochopená.

atrament míňa sa,
slzy opäť vracajú sa na
miesto,
ktoré zrádza svojou
bezpečnosťou.

dieťa opäť
prosí, plače, narieka...
no nie zo smútku,
- leží vo svojom tichu.

dych bojuje s hlasom
duše,
ktorá dávno mlčí,
mlčí od smiechu.

opäť vracia sa,
klepem sa od šťastia,
- toho nedosiahnuteľného...

načas porazil som
nádej.
čakám v knihe bez
úkrytu
vlastného tieňa.
- tieňa, ktorý klame,
podvádza
a zvádza k činu,
ktorý stavia ľudí na
kolená,
bez súcitu,
taktiež citu.

cesta zostane opustená,
zradená
a poranená.

ospravedlnenie steká
po ramenách tichých krokov.
pošepky hľadám
a strácam...
- nohy mi zamrzli...

hudba ožíva,
život zaniká
a uniká
pomedzi prsty,
ktoré zahrievali prsty iné...
...kedysi...

opäť dostal som
päsťou do hrude,
nehanebné tanečnice
vkročili,
no ihneď odišli,
i keď skákali na konci konára.

ticho stíchlo,
pomedzi zuby pretekajú
hnilé myšlienky.
- myšlienky chladné
ako ľad
(ľad mnohých duší).

teplota ustupuje,
chrbát už nenesie tú váhu,
ako predtým.
nesie ju len
z časti orchestrálnej,
ktorá je nereálna,
tak ako MY...
- večne usmiati
a nešťastní.

nenáročnosť naša
presviedča nás svojou
samozrejmosťou,
i vážnosťou.



zelená Láska

ľúbim Ťa
ako koreň strom svoj.

strom,
ktorý snaží sa
utiecť závislosti
na ňom samotnom...

závislosti,
ktorá nekričí, neprosí...
- iba miluje...
zbožňujem oči Tvoje
ľadové.

ľadové ako oceán,
ktorý preplávať chcem,
viem i smiem,
no nemôžem.

nemôžem, pretože
mi bráni Tvoja žiara.

žiara,
ktorá vytiahne ma
z chladnej vody.

vody,
ktorá mi darovala život
a teraz mi ho opäť
vrátila.

ľúbim Ťa,
vraždím svoje ja,
krv mi steká po
rukách...

vtáky kričia:
„buďte pokojní!“...

tvár sa nám pohla,
no nepovedala kam...
obloha zredla,
- ja Ťa ľúbim ešte viac.

či Ťa ľúbiť budem,
z toho nemusím mať strach,
pretože dúfam, verím, viem,
že krv ma neopustí
a ja Ti do Tvojich očí skočím navždy...



***

215 nocí snívam s Tebou

hneď z rána
urazil som
bohov
všetkých krás,
keď rukami
nečistými
siahol som na
ich pýchu;
- najkrajší kvet,
ktorý tak nevinne
putoval
kľukatou cestou
sebapoznávania.

padol som na kolená
s celým kvetom
v náručí.



svetlo v tme

v tej najtmavšej
tme
na okraji mojich
viečok,
ktoré sú tak dávno
zavreté,
uväznené
v cudzom svete
bez ilúzií,
vidím Ťa zreteľne;
- osvetlenú
upokojujúco bielym
svetlom.

čítam Ti v
očiach,
zohrievam sa v nich,
v tých
ľadovo
modrých moriach.

bozkávam Ťa,
dotýkam sa Ťa,
no náhle
prebúdzam sa
do iného sna.
sna nekonečného;
- sna o Tebe.



navždy spolu zrastení

kopal som Ti jamu,
chcel som Ťa presadiť.
nech nerastieš
Ty - jediný kvet,
v záhrade spustnutej,
v tej záhrade bez mena,
kde sedávala si mi na kolenách.

je ťažké
vykopať Ťa zo zeme,
premrznutej slzami.
korene,
ktorými ma pevne
držíš
v tomto tajuplnom svete
sú príliš hlboké.

a tak naďalej
tancujem si na hrobe,
obrastenom
nikdy nevädnúcim kvetom.



modlitba zhasína

bielu
v čiernej nevidím.
nevidím Ťa
nikde vôkol.
nevidím Ťa
v pohári vína.

od rána
blúdim
ľudskou nohou nespoznanými
ulicami mesta
bez mena.
keď padnem
na kolená,
unavený,
vyčerpaný,
mŕtvy;
vzhliadnem Ťa
na obrovskom plátne
plačúcich očí.

slzy stekajú
po vráske pod okom
a keď zastavia,
vyschnú na perách,
ktoré nik
tak
dlho
nepobozkal.



naivita

ľudia
do kníh hľadiaci,
oslepený láskou
šíriacou
nenávisť,
trpíte túžbou
hlavou preraziť
múr,
oddeľujúci vás
od striebristých tanierov
so slovom bulgakovovým.

/pseudointelektuálom/



inklinácia

vôňa kvetu
ležiaceho
v jej lone,
- tá nežná,
biela,
nahá krása
objíma ma celého,
utopeného
v jedinom
nádychu
dokonalosti.



insomnia II.

v desivom sne,
ležiac po boku
féneovom,
usínam s otvorenými očami.
nohy máme zrastené,
oči podliate krvou
hľadia
hebkú tvár
na obraze
maľovanom po tme.
čakám Ťa.
v náručí neznáma
preklínam čas,
- tú nezmyselnú
fyzikálnu veličinu.

nikto iný Ťa nevzhliadne.



definícia neznáma

Láska...
- tá, ktorá bolí.
- tá, ktorá horí.
- ktorá odchádza
- ktorá zomiera
- ktorá ožíva a posúva Ťa
po koľajnici smerom
k nepriehľadnému,
nerozbitnému múru.
tá istá Láska
pozostáva
z tisícov nádob
priesvitných,
sladkých,
zamrznutých sĺz.



ukradnutý spánok

všetko
tečie mimo mňa.
hanba,
na tisíc črepín rozbité “ja”,
nikto nepovie:
‘vzdialenosť k počiatku je konštanta‘
nikto nepomôže,
každý to vie.
všetci tancujú,
len ja som znehybnel.



kráčam k Tebe

sviečka na stole,
nepodstatní
ľudia vôkol,
Ty...a ja.
sledujem každý
Tvoj pohyb,
každý nevinný
pohyb tela,
tej dokonalosti
sústredenej v jedinej
črte tváre,
ktorú tak nenásytne
hltá,
objíma,
a bozkáva
blikajúce svetlo
horiacej sviečky.
to svetlo sa mi
prechádza hlavou
pri každom pohľade na Teba,
duša čistá.
iba veta

stať sa
kvapkou dažďa,
stekať do nekonečna
po Tvojej tvári,
hladiť Ťa,
bozkávať
až do úplného
zbláznenia
a následného prebudenia.



nemý

posadnutosť.
nie.
...závislosť.
- alebo Láska...?!

stovky básnikov,
tých šťastno-nešťastných,
prachom
posadnutých stvorení
to márne skúšalo;
tak ako ja.

blúdim v Tebe,
strácam sa v pohľade,
ktorý nikto neopíše.
rána prebúdzam sa
unavený.

už nevládzem.
už nechcem mlčať.
chcem Ťa dať
na papier,
no nepoznám slová,
ktoré by sa dotkli
tej mučivej nádhery;
toho diabolského
kontrastu
krásy s krásou.



neľudskosť

hluk.
insomnia v očiach,
tá strašná situácia
v podobe záblesku
na plátne očí.
dotkla sa ma telepatia,
už chápem jej zmysel.
tá nemá žena mi ho pošepkala.



hnisavá rana

za bránami,
za tými
pálivými
bránami minulosti sa
nikto
nechce obzerať.
...iba ja.
ja som ten,
ktorý kráča mostom
nad vyschnutou riekou.

plačem.
bolí to...
bolí to mňa,
Teba,
NÁS...

ja som ten,
ktorého všetci
potrebovali
a nakoniec usmrtili.

to ja sa neustále
vraciam
do ulíc mesta,
v ktorom som vyrastal
a nenachádzam nič,
čo by mi Ťa
pripomenulo.

to ja stále zakopávam
do toho istého koreňa
v parku,
kde prvý krát
dala si mi bozk
na ústa.

to ja stretávam
(a bez slova okolo neho prechádzam)
človeka,
ktorý zachránil
farebnosť môjho
bytia.

to ja sedím na
lavičke námestia skazy
a popíjam červené víno
s človekom,
ktorého všetci obchádzajú,
tak ako kedysi mňa.

to ja zaspávam
v lone ženy,
ktorú som nikdy
nevidel.

to ja...

....... Ťa milujem ..



****

nový rok

prechádzam sa
Ti po prsiach.
sám,
s Láskou
ukrytou hlboko
vo vreckách.
schoval som ju tam
pred búrkou
a nahým dažďom
stekajúcim
po zjazvenej tvári.
ponáhľam sa.
neviem kam,
- dokedy sa budem báť?!



represia

pešo
do pekla kráčam
každým dňom
Tebou pobozkaným.
vezmem
Ťa do dlaní,
jemne Ťa pohladím,
stíchnem,
ako ticho vôkol
a budem nemo
obdivovať
sen (na plátne kina v opustenom meste),
z ktorého ma
nikto neprebudí.



čo v knihách nenájdeš

krvavá grófka
tancuje
s vlkmi v meste
nazývanom vargas.
na strome bohov
pýtam sa pri
imerzií mesiaca.
kto je
dvojníkom mojím
v rozhovore so životom...?!



dublin

jazykom
ukradnem Ti
slzy
z očí.

iba moje;

...a ešte Tvoje.



sme stále spolu

dozrievam
v ústach Tvojich,
ako čerešňa
na odkvitnutom
strome,
v ovocnom sade,
ktorý
kedysi vysadil
dážď.



spomienka

zamotal
som sa
sám v sebe.
som všednejší
než dni,
ktoré plynú
príliš rýchlo.



čierna v bielej

depresia.
všade je jej dosť,
všetci sa jej vzdali.
tá mučivo - klamlivá,
ktorá obdarúva hlupákov
a neskôr im
VŠETKO vezme
a spáli;
- na popol
ľudských duší,
víriaci opusteným parkom
až do nevinnej
smrti.



ps

milujem Ťa.
verím Ti.
verím,
že prekročíme tie slzami opršané dni
a nájdeme spolu našu Lásku a dni ďalšie,
no krásne jasné.
verím tiež, že budeš ma bozkávať,
držať za ruku,
hladiť po tvári...
a že to isté budem môcť robiť ja Tebe.
verím, že zistíš, že nám bude
spolu
lepšie,
ako od seba.
potrebujem Ťa.
mám Ťa v duši a nikam Ťa odtiaľ nepustím.



o kvapke

už je malá,
tá dažďová kvapka,
v ktorej
padám
smerom k Vám.
- premenila sa na rosu,
padajúcu na ľudí,
ktorí zaspávajú
poslední.



prechádzka dušou

dlho do noci
kráčal som
ulicami Tvojej
duše.
milujem
tie očisťujúce prechádzky,
tú prekliato - nádhernú
vôňu vôkol,
ten nekonečný labyrint
(rozkoše v Tebe).
- cítim v ňom nehu,
naráža mi do tváre,
ľudia ju kradnú,
sú nenásytní.
majú jej plné vrecká,
plné ústa,
no tá krása je nevyčerpateľná.
sneží mi na tvár,
šteklí ma na perách.
bozky sú jej svedkom.
...potajomky...
spomienka na bozky

po rieke sám,
tak strašne sám
plávam so svojím
utopeným tieňom.
umierajúca,
bolesťou zvíjajúca sa
voda objíma moje
nahé,
neatraktívne telo.
v mysli sa prechádza:
- plameň horúci ako pohladenie po tvári,
- tá najjemnejšia dlaň v mojich vlasoch,
- pery na mojich očiach,
- prsia na mojej hrudi.

bojujem o kyslík,
ktorým som vždy
pohŕdal (tak ako sebou)
a CHCEM (pre)ŽIŤ,
tak strašne túžim
hrať opäť na klavír,
vrátiť sa k rozostavanej detskej hre,
pobozkať matku,
vrátiť čas
(zavraždiť ho, poraziť ho),

...aby som opäť uveril.



o čase

skočil som
späť do sveta
z miesta,
kde čas trvá
päť krát dlhšie,
ľudia sú nevšímaví
a zvláštni...
tri hodiny abnormalít,
zátoky času,
inotaje všednosti,
...plačúce tváre.



na okraji listu

cítil
blízkosť svojej smrti.
i celaskon
v pohári
šumel
akosi pomaly.



vďaka

zelená lúka,
prosto úprimná jeseň,
úsmev na tvári zúfalca,
rozhovor so životom,
rozhovor s Tebou,
- dialóg duší bez slov.
toľko krásnych vecí
popri ceste bytia.

/abelovi estachortesovi/



most nad vyschnutou riekou

kráčal som
padajúcim mostom.
ONA kráčala so mnou.
červené víno
nám stekalo po tvári,
osvetlenie bolo
opäť slepé.
zvuk krokov kopíroval
naše bytia;
tak odlišné,
tak úbohé
...a výnimočné.

genocída myslenia.
kvetnatosť bytia.
bezvetrie plytčiny,
pôvab morských hlbín.

so šťastím
uväzneným v hltane
kráčali sme padajúcim mostom.
veril som,
ONA nie.
dýchal som,
ONA sa dusila.
utekal som,
ONA stála.
zdieľal som božstvo,

a TY si ho ignorovala.

nad ránom
kráčali sme padajúcim mostom.
stekala si spolu
s vodou pod ním
a ja som budoval
most iný,
no nie most padajúci.



december

zasnívaná,
tisíckami snehových vločiek
pobozkaná,
záhadná,
obnažená do absolútnej
nahoty KRÁSY...
krehká tvár,
jej oči sú neprečítanou knihou.

/okatej barborke/



sen vs. sebaklam

sedieť
tak v tejto chvíli
latentne
na okraji Tvojej postele.
dýchať Tvoje výdychy,
držať Ťa za ruku,
vnímať Tvoju vôňu,
...usnúť na Tvojich
spiacich perách.



poézia v čase

skrátka
vráta boli
dlhý čas privreté
(len vietor nimi prechádzal).
odstál som si
dlhú radu na svetlo,
ktoré nosíš v sebe.
potichu
zaklopal som
na otvorené dvere
a nadýchol sa Ťa
do plných pľúc.



realita

v pocitoch a dôvere
v neobmedzenosť
vlastnej existencie
tancoval celý život
spolu s chymérou vznešenosti.



láska vs. Láska

po stí krát
kráčam dnes
Tvojou ulicou.
stromy vôkol
sú sklamané,
lampy opäť spia.
rodiny prežívajú
a Ty...
- nikdy nebola si
priehľadnejšia.

zrazu zastavil som
na mieste,
odkiaľ vidím do
Tvojho plačúceho okna.
je zahmlené
a prázdne.

kráčam ulicami
Tvojho mesta,
sklamaný sebou,
opustený
zvíjam sa chvíľkami
životom a smrťou.
všetkých učím dýchať
a sám sa dusím.
ľuďom dávam krásu
a sám som kráľom šedosti.

bezcieľne
tancujem Ti v duši.
skáčem, vrieskam, nariekam
a som princom ticha.
v hlave mi spí zmätok,
Tvoje červené ústa
a snehobiela tvár.

kniha je otvorená,
bojím sa z nej čítať
(Teba).



siedmy level

elektronizujúca
slečna D
kráčala
pieskovou plážou.
bosá,
tak krásna
spomienka na Teba.

v mnohých domoch zatratená,
vynájdená, plachá
a tak mučivo nádherná.

odhalené brucho,
vztýčené prsia,
bozkávajúca sa pani.
nehľadaj, nájdeš,
- stratíš.
otvor dlane,
kvapky dopadnú Ti
tam samé
(a osamelé).

odlišná
od všetkých záhad,
stratená dcéra na jarmoku
v rodnom meste.
usmiata zo života,
v studni objavená
náhoda.
krásna,
po všetkých stránkach
bytia i nebytia.

kráčaš mi po perách,
šteklíš ma jazykom,
na ktorý žiadny pútnik
nezabudne.

opojený vôňou
utekám Ti späť
do lona,
usnúť ako naše dieťa,
splodené z oblohy,
zatienenej samotou
a venušou.

unikám,
stekám Ti po zadku
do údolia rozkoší.

nepovšimnutá krása
zhasla
pod prechladnutým oknom.

/slečne D/



*****

o žene

plávala
v sne noci.
tancovala
ako snehová vločka
v posledných sekundách
nezameniteľného bytia.

snežil s ňou,
padali ľuďom na tváre,
šteklili ich na nose
a…
topili sa
v nečistých
póroch sveta.

zhasli dve iskričky,
stali sa popolom.
vzlietli medzi oblaky,
boli opäť dažďom.
pršali na púšti,
pohladili pútnikov
po tvári.
ich bezcieľna cesta
nikdy neskončí.

/len Tebe, xalinea/



o priateľstve

potichu
a v tichu tiež,
vkladám Ti
do dlaní
ticho samotné,
trochu osamelé
a farebné.
hlučné ticho
a jeho nemé sestry
- tóny života.

/abelovi estachortesovi/



o Láske

Láska je ako vzduch.
potrebuješ ju,
no nemôžeš ju
uväzniť v dlaniach...
a preto dýchaj ju
(a vydýchavaj)
tak pomaly, ako vieš a môžeš.
o živote básnika

víno,
všade a vždy
víno.
červené,
no hlavne
suché.

poznanie v rozbitom
pohári bez dna
z času na čas
(teda neustále)
preteká ním
ako kvapka,
ktorá spadla
na čelo nevinnosti
a stiekla
po nose
na pery
bez viny.

/pre lucy in the sky/



hedonism

pomaly
stíchla
tá malá
nemá bábika.
- stratila sa
na kľukatej ceste
do pekla
(nechcela žiť plytko).



ak si hlupák

deväť minút
pod vodou,
v bezvedomí vedomia,
na mieste,
kde šteklivé
lúče slnka
zanikajú v tieni
hlbín opilosti
zo šťastia;
- práve tam a
v tom istom čase
končia korene
Tvojej nevedomosti.



stretnutie s mystikom

dno
nemá dno.
alchýmiou života
našli sa
v tom prekliatom
duchoprázdne
dve sestry farebnosti.

s vetrom
v očiach
utekal mních
rozkvitnutou lúkou
(s)vedomia,
- hľadal svojho boha.
za ním kráčal
básnik,
vnímajúci
vôňu kvetov vôkol.
s úsmevom na tvári
niesol v náručí
kus bielej,
ktorú našiel
v lone čiernej.
všetko božské
objavil v sebe
(včera v noci).

/oshovi/



cit vs. pocit

- aký ho z Teba
vlastne mám??!
lesná víla
tancovala v lese
(bol neuveriteľne panenský)
až do skorých
ranných hodín.

BOLA
osamelá (alebo len sama?),
vznášala sa
nad ľudskými snami,
nesplnenými kvôli
vlažnej viere
a arogantne šliapala
po iniciatívnych,
v insomnií myslenia
tancujúcich kreténoch.

hlúposť rastie
na každej jabloni,
múdrosť spáva
pod stromami.
hľadanie seba v plytčine

dôverovala,
nachádzala a samozrejme
strácala
(ako zamatová chuť
červeného vína
na stole).

s jemným
tónom naivity
obnažila sa pred svetom,
ktorý objavila vo svedomí,
hlučne levitujúcom
v podkroví života.

jeseň súťažila
s jarou,
vrásky na jej tvári
prehrávali s krásou.
duša sa smiala zo života
a srdce plakalo od šťastia
(toho dosiahnuteľného).

v polovici
poslednej jesene,
- nahej a sychravej
jesene bez slnka,
potichu stonajúcej,
v spomienkach utopenej
pohrebnej seanse,
kde ľudia
zapadaní tancujúcim
lístím
oplakávali stratu
staviteľa mostov,
či architekta krásy,
precitla
a pod nechtami
po prvý krát
pocítila význam slova
samota.



šialenstvo

komédiou mesiaca
stal sa
jeho úsmev
na roztrhanom plátne.
- obraz na ňom
namaľoval
on sám
(po tme).



prosba

práve v tejto chvíli,
pane
prosím Ťa
(v absolútnom šťastí)
o ďalšie
skazené jablko.
- zažiadalo sa mi
viac
(zakázaného) poznania.



osamelosť

nový rozmer
v rozmere
je synom
prostej pravdy.
štvrtá dimenzia
je len dcérou
bezdetných,
tá piata
starou mamou
vznešených.
matematika je
vždy len prvou notou
v hre na klavír.



drzá príťažlivosť

stretol som ju na ulici,
dotkli sme sa
navzájom
očami
(prežili sme orgazmus).

cez krikľavo zelené tielko
vnímal som jej malé prsia.

- dostať sa Ti
tak do lona
a trebárs i zahynúť.



if you wear that velvet dress

pohľadom v zrkadle
vyzliekam Ťa donaha.
nepýtam sa,
veď ma miluješ.

na stenách pamäte
bezmocnosť
unáša Ťa
do svojich
vyhriatych perín.

minúta, dve, tri.
hodina, dve, deväť.
dni, mesiace, roky...

ešte stále počítam dni,
ktoré si mi kúpila
v obchode,
kde načierno
obchodujú s citmi.

s nákupnými taškami,
plnými Lásky,
ktorú sme si
vysnívali,
odchádzame speňažiť
svoje srdcia
do záložne.

láska je na predaj
všade tam,
kde ľudia
snívajú
príliš triezvo
a nie hebko
(- ako tá
magická hebkosť
zamatových šiat,
ktoré obliekaš si
už len zriedkavo).



bez slov (a myšlienok)

po duši pohlaď ma,
po srdci tak isto.
vo svojich pocitoch
pochovaj ma.
bozkávaj ma
a ubližuj mi
až do definitívneho záveru
divadelnej hry,
v ktorej hráš
už iba Ty.

utekaj pred
Láskou,
ktorú Ti nosím
každé ráno
na tanieri
do postele.
kľudne rob sa,
že spíš.

hraj sa na život,
klam samú seba,
objímaj ma len
ak chceš
a môžeš...
- mne si to zakázala.

milujem Ťa
preto v snoch;
- kedysi
naučila si ma to
práve Ty,
keď ruka v ruke
kráčala si
v paríži
so slovami
(clivosť a citlivosť),
ktoré Ti vtedy
povedali priveľa.



play dead

nepoznám Ťa,
tak ako som Ťa poznal
počas bezsenných nocí.
- spala si
a ja som Ti potichu
spieval slová Lásky,
hladkal som Ti tvár,
taktiež som Ťa bozkával.
(kiež by si tie slová počula,
taktiež nehu,
ktorá klope
na Tvoje zamknuté dvere).

priznávam sa.
robím tak až teraz,
keď Láska lásku prerástla
a Ty ticho spíš,
(už nie v našej posteli).

nepoznám Ťa,
a prekáža mi to stále,
veď spoznať seba samého
je obtiažne
a čítať Teba priam nemožné.
napriek tomu čítam ďalej,
čítam nad riadkami
i pod nimi,
no zrejme si ukrytá v zátvorkách.

nepoznám Ťa,
tak ako v to jesenné,
slnkom zavrhnuté poludnie.
čakali sme spolu
už ani neviem na čo,
no čakali sme
a bolo krásne poludnie.

nepoznám Ťa
(a nestretávam Ťa)
v labyrintoch snov,
pretože si ich zbúrala.
zo zelených lesov
zostali len vyschnuté lúky.

nepoznal som Ťa a spoznám Ťa
(snáď niekedy).
nepoznáme sa,
nespoznáme sa.
neviem, kto si.
neviem, kto sme.

nespoznávam tú šedivú žiaru,
veď kedysi bola jasno biela.
každé ráno s Tebou
mi príjemne dráždila oči,
tak ako silné lúče slnka
v zasneženej krajine
(bez slov).

nepoznám Tvoju tvár,
ako som ju poznal celú večnosť,
nepoznám tiež Tvoju dušu,
v ktorej hebkosti a rozmanitosti
som obchádzal seba samého.

ne(s)poznám Ťa
a ani som Ťa nikdy ne(s)poznal.
zmieril som sa s tým,
no verím, že Ťa opäť vzhliadnem
(v sne, v ktorom si ma držala za ruku).



******

e.w.e.

korenie života,
vôňa jej lona,
zátoky času,
zákutia hriechu.
oklamaný
milujem Ťa v krajine,
kde čas neznamená nič.



smútok tieňa

čakám Ťa
v skrýši zvanej život.
počkám Ťa,
veď trvá to už roky.

odišla si bez slova,
usmiala si sa
a čistota,
ktorá nosila Ťa v náručí
potkla sa o koreň nášho stromu.

neha.
neopísateľná neha.
nežná neha v Tebe.
neha ako bytosť
ukrytá v Tvojom tele
pomaly z Teba prchá,
keď obcuješ s cestou,
ktorá okráda Ťa o svetlo,
ktorým svietila si mi v duši.

kedy sa zobudíš?
veď spíš už 216 dní.



horror vacui

videl som
rozbité ústa
o obrubník chodníka
bez zbytočných slov.
rozbité ústa,
pozašívaná duša,
smejúca sa tvár
(bez sĺz).

pod stromom,
kde tancovali ako deti,
držiac ju za ruku,
poskakujúc od šťastia
s ústami plnými
detského kriku,
zahynula v desivom sne,
ktorý sa mu už nesníva.



o mystickom stretnutí

spievaš mi (v duši)
akúsi podivnú pieseň,
ktorej autorom
sme my obaja.

/pre deep river/



schody k Tebe

za svetlom stúpajú,
nad zemou levitujúce sny.
(ich) sedem tienistých bratov,
pod krídlami anjela
delí si krásu s krásou.

neživý smiech,
vädnúcu dušu,
bezbrehú vieru,
čakajúc na Teba,
stretol som v podkroví mesta.

pomaly stekáme
(korytom mĺkveho snenia),
pošepky padáme,
v hebkosti lietame,
v Láske sa strácame…

v nemote života
do lona padla Ti
moja hviezda.



cesta k Tebe

popri rieke
veziem sa
v tom hlúpom
autobuse snov,
a čakám na ďalší
most k Tebe.



I don’t know your face no more

sklamal som.
s k l a m a l som;
veď viacerí tak robia.
padám
a Ty nepadáš so mnou.

klesali sme spolu príliš dlho
a Tebe sa to znepáčilo.
odrazila si sa od dna
a ja som bohatší ako Ty.
- o to, že dno vždy stráca dno.

...teraz padáš s iným...

spievam.
a spievam potichu,
pretože sa hanbím
za svoje hriechy,
ktoré pošpinili
Tvoje ctené meno.

milujem.
a teraz je to posledný krát.
milujem Ťa
a mám strach,
pretože po pár mesiacoch krásy
daruješ mi nezmyselné zbohom.

viem.
viem a zároveň neviem.
viem, či neviem?
viem.
neviem.
záleží vôbec na tom?
záleží Ti na mne,
tak, ako mne na Tebe?

cítim.
cítim a strácam sa
v asociáciách našich životov.
Ty vieš,
že nemám rád spojenia,
chcem im napľuť do tváre,
i keď na chodník som nikdy neodpľul.



šepot Tvojej smrti

s tvárou,
ktorá nie je Ti priveľmi známa
prichádzam k Tvojmu sneniu
s prosbou o odpustenie.

sadám si na okraj Tvojej postele,
tak, ako vždy - veď vieš,
vždy robila si sa, že spíš
a sníš o niečom krásne hebkom,
veď v neposlednom rade
potrebné je spomenúť,
že Tvoje sny boli Tvojím plátnom života,
na ktoré bezhlavo a s nezvratnou dôverou
Tvoja ruka maľovala v pravdovravnej tme
a Tvoj život bol záhradou
s nikdy nevädnúcimi kvetmi.

tušil a cítil som Tvoju smrť
a neposlal Ti telegram,
ako zvykol som pri každej chvíli nevšednosti,
ktorá ma na ceste mojim svetom
(ktorý bol často s tým Tvojím, zamatovo-kvetnatým
aspoň jednou nohou z našich štyroch úzko spätý),
stretla práve s takou ľahkosťou,
s akou píšem tieto slová.

je mi ľúto, že stretneme sa až o pár rokov,
kedy ja dám zbohom tejto hladine
a mlčky odídem bez pomoci krokov,
na miesto, kde práve teraz rozdávaš to,
čo na Tebe miloval každý, kto Ťa stretol.

neviem čo sa deje,
netuším a pijem červené víno od Teba.
pijem na Tvoj odchod,
pretože viem,
že odchod rovná sa časovo bližšie neurčený návrat.
vrátiš sa a ja pocítim,
že naše duše sú si blízke tak,
ako keď sme spolu pili
poslednú šálku čiernej kávy,
ktorá chutí iba s Tebou
tak mysticky sýto.

prší
a noc plače
spolu s ľuďmi
stratenými vo svet(l)e.

/venované Francoise Sagan/



zlodejovi svetla

preklínam
(ó, aký som nízky)
toho,
kto bozkával
po mne
Tvoje prsia.



privretá miestnosť Teba

„miluješ ma?“
rovnako beznádejne
sa jej pýtal,
ako ona odpovedala
„neviem“.



vyznanie

maľoval obraz.
maľoval ho niekoľko rokov.
maľoval a nepotreboval farby.
stačila si mu iba Ty.
len Ty.

iba Ty si bola jeho farbami
v jeho čiernobielych dlaniach.

/pre z.b./



fucked upworld

posledný krát
usnul som dnes v Tebe
a Tvoje prsia
budú od zajtra
patriť inému.
rannou cigaretou
vydýchneš ma
zo svojich
ctených pľúc
a ja opäť zabudnem,
aké krásne
bolo
byť dvaja.



v spomienkach utopená krása

plačeš mi na ramene
a slzy z Tvojej tváre
stekajú potokmi mojej duše.
koketuješ s mužmi vôkol
a hlúpo sa usmievaš.
vraždíš ma.
potichu.
zákerne.
bez strachu.
darujem Ti Oscara,
i keď smiem vidieť
bolesť v Tvojej tvári,
márne ju skrývaš.

chcela si byť.
byť.
byť šťastná a dobrá.
byť padajúcou hviezdou
v mojich reumou pobozkaných dlaniach.

mimo vesmír siahala
naša Láska.
mimo duše
a do duší prenikala naša žiara.
Tebe to však nestačilo
a zabila si ma rukami,
ktoré som miloval
viac, ako svoj (vraj cenný) život.

/Táničke Pauhofovej/


ďakujem:

Tebe
a Tebe tiež.
Vám všetkým,
pretože verím,
že všetci za to stojíte.



© noah samuel
január 2003 - január 2005

výber z trilógie samoty:
* Kvety bez vône
** Jeseň (5 mesiacov zo života básnikovho)
*** Láska podľa enefnea
a trilógie bytia:
**** Dno nemá dno
***** Priepasti v priepasti
****** Équilibre

noahsamuel_thewriter@yahoo.com www.noahsamuel.deviantart.com

napísanísané:: 22.7.2005

prečítalo:: 1934 ludí