List

autor:: neznamy

rubrika:: psycho

List (poviedka) Bol krasne melancholicky jesenny den. Opadane listie vsetkych farieb smutne lezalo na zemi a cakalo na najmensi vanok vetra, ktory by ho zdvihol a preniesol o par metrov dalej. Na tej ulici mohli byt miliony listov, no jeden bol skutocne porozuhodny. Bol zltej farby, co ho robilo v tej zaplave ostatnych velmi nenapadnym, prezradil ho vsak jeho pohyb. Zatial co ostatne listy boli hrackou vetra, on sa pohyboval jednym smerom. Ako keby sam dokazal menit svoj tvar tak, ako vtak meni tvar kridel a vyuzival silu vetra vo svoj prospech. "Nezmysel" povedal by kazdy. Lenze vtedy sa to stalo, na chvilu vietor uplne ustal a ten list lezal uprostred chodnika. Vtom sa k nemu zacali blizit dve nohy. Ostatne listy pod ich krokmi len ticho lezali a trpeli, ale on sa v poslednej chvili velmi rychlo prehol na opacnu stranu, tym sa odrazil od zeme a odplachtil asi o meter nabok, do bezpecia. Po tomto jeho vykone som uz ani chvilu nevahal a rozbehol sa chytit ho. List lezal pri smetnom kosi a tentoraz bol na nerozoznanie od ostatnych. Ked som vsak k nemu naciahol ruku, aby som ho zdvihol, ozvalo sa "plupp", list sa v zlomku sekundy prehol na opacnu stranu a to ho takpovediac vymrstilo do povetria. "Zda sa, ze sa nechce nechat chytit" povedal som si, ale bol som pevne rozhodnuty preskumat tento prilis zivy list. Vlastnymi silami by mi sotva utiekol, ale zrazu sa prihnal vietor a on sa mi stratil medzi mnohymi inymi. Bezradne som stal na chodniku, ked som ho opät zazrel. Tentoraz sa snazil preplachtit cez ulicu. To uz som sa rozbehol za nim a len co vietor ustal a list jemne pristal v hrbe dalsich, rychlo som ho chytil za stopku. Uz som si ho chcel zacat obzerat blizsie, ked som zacul smiech. Obzrel som sa a uvidel som par skoloupovinnych deti, pre ktore muselo byt moje nahananie listu nesmierne zabavne. Zo strachu pred tym, aby niekto iny neobjavil moje tajomstvo, opatrne som vlozil list do zapisnika tak, aby sa mu nic nestalo a vybral som sa domov. Cvak, cvak. Ten zvuk urcite kazdy pozna a pocul ho uz tisickrat, ked odomykal dvere. Skvele, kedze bolo zamknute, doma nikto nie je. Rychlo som vosiel dnu s myslou koncentrovanou len na ten list. Cez obyvacku som presiel do kuchyne a vybral list zo zapisnika. Nic nenasvedcovalo tomu, ze by sa niecim odlisoval od ostatnych, az som zacal mat strach, ze tu strastiplnu cestu v zapisniku neprezil. Predo mnou na kuchynskej doske lezal zlty list uplne obycajneho tvaru, vyzeral ako bukovy. Teda, ak to vobec bol list. Od ostatnych sa neodlisoval nicim, snad bol trochu hrubsi, ako zvyknu listy byt. No hned, ako som ho chytil do ruky zistil som, ze svoj boj o zivot este nevzdal. Najprv som skor zacitil ako uvidel jemny zachvev, a potom sa list skrutil do rulicky tak, ako sa jezko stoci do klbka, ked mu hrozi nebezpecenstvo. V tom okamihu ma nenapadlo nic lepsie, ako vytiahnut zo suflika zapalovac a pridrzat list nad plamenom. List ma nenechal cakat a zacal sa na svoj krehky vzhlad az zurivo trepat. Kazdy jeho pohyb bol plny energie a bolo zrejme, ze list bojuje o holy zivot. Jeho snaha sa ukazala ako uspesna, lebo svojimi prudkymi pohybmi rychlo plamen zapalovaca sfukol. Po tomto vykone list vycerpane ovisol. "Chudak, ved on musel trpiet" intuitivne som sa rozhodol, ze ho budem povazovat za prislusnika muzskeho pohlavia. Moj pohlad nan sa zacal menit, mal som pocit, ze je viac prislusnikom zivocisnej rise, ako rastlinnej. Zatial list pookrial a zaujal svoju ochrannu poziciu stoceny ako koberec. "Prepac, nechcel som ti ublizit" tuto hlupu vetu som si mohol odpustit, ale prislo mi ho velmi luto. Chcel som este pokracovat v skumani listu, ale zacul som akesi skrabanie na vchodove dvere a zacul som aj slabe zamnaukanie. List som nechal lezat na stole a polozil som nan hore dnom skleneny pohar, aby mi nahodou neutiekol. V mysli som sa uz povazoval za objavitela noveho zivocisneho alebo rastlinneho druhu a v zamysleni som urobil tych par krokov cez obyvacku a otvoril dvere do predsiene. "Micka sa vratila z prechadzky" napadlo ma. Micka je nasa macka, aj ked zije si svojim vlastnym zivotom niekedy sa vytrati aj na niekolko dni. Spoza dveri sa ozyvalo suchotanie, mnaukanie uz utichlo. Odomkol som a po otvoreni dveri som sa vydesil na smrt. Vonku bolo v tej chvili uplne bezvetrie, ale okolo dveri poletovali tisice listov, az kvoli nim nebolo vidiet nebo. Hned ako ma zbadali, vsetky sa ako na povel vrhli k dveram a zacali sa s trepotanim predierat okolo mna. V panickej hroze som co najrychlejsie zabuchol dvere, no moj pohlad este na chvilu utkvel na ciernej chlpatej kopke, ktora lezala pred vchodom, a ktoru predtym nebolo kvoli listom vobec vidiet. "Micka" to bol pre mna dalsi sok "tie listy jej ublizili, kvoli mne". Zrazu som zacitil v clenku ostru bolest, ktora ma prinutila preniest vahu na druhu nohu a na chvilu sa mi zatmelo pred ocami. Sklonil som hlavu a s hysterickym vykrikom som zistil, ze stojim v mnozstve listov, ktore sa dostali dnu. Jeden z nich som mal prisaty na mieste v blizkosti clenka, ktory som mal v tej chvili odkryte. Urobil som asi tri tazkopadne kroky, ktore ma dostali z predsiene do obyvacky. Rychlo som sa zohol, chytil list za stopku a trhol nim smerom od clenka. List sa so zvukom pripominajucim mlasknutie odlepil, zanechajuc cervenkastu ranu velkosti pätkoruny. Stale drziac list za stopku som si ho v rychlosti obzrel. Bol trochu iny ako ten prvy list. Tento bol hnedocerveny, tvarom pripominal brezovy list a jednu stranu mal pokrytu zvlastnymi chlpkami. Zrejme tie mi sposobili bolest. Skutocne, ked som sa ho dotkol koncekom prsta, zacitil som podobnu bolest, ako predchvilou v clenku. Opät som zacul to sustanie. List som pustil zo zovretia a uvidel som, ze ostatne listy sa bojovne naladene pohybuju ku mne sposobom, ktorym sa pohyboval aj ten uplne prvy list, teraz leziaci pod poharom. Pri inych okolnostiach by som sa dalej kochal ich ladnymi pohybmi, pomocou ktorych plachtili vzduchom. Boli medzi nimi listy vsetkych farieb a tvarov. Zaujimave, vsetky boli velkostou skoro rovnake, okrem jedneho. Ten bol asi dvakrat väcsi a aj jeho pohyby boli majestatnejsie a vznesenejsie. Mna vsak trapil osud Micky. “Zije este vobec?”. No nemal som odvahu ist von len tak nalahko obleceny, nijako ma nelakala predstava vystavit svoju kozu dalsim neprijemnym utokom listov, preto som vybehol po schodoch na poschodie do mojej izby. Suchotanie ozyvajuce sa za mnou ma uistilo, ze listy sleduju kazdy moj krok. Rychlo som vbehol do izby a zabuchol za sebou dvere, takzev vo izbe som mnou nebol ani jeden zivy list, ak nepocitam tie, ktore rastli na mojich kvetinach. O tych som vsak bol presvedceny, ze su mierumilovne. Suchotanie sa uz ozyvalo neustale, navyse sa k nemu pridalo aj tukanie listov, ktore poletovali pred oknom a snazili sa dostat dnu. Odtial mi vsak nebezpecenstvo nehrozilo, skor som mal obavu, aby sa niektory z nich nedostal popod dvere ku mne. A skutocne, spod dveri uz trcali dva ci tri. V tak malom mnozstve by mi sotva ublizili, ale pre istotu som zvesil z vesiaka zupan a polozil ho k dveram. Nachvilu som mal pokoj, a zacal som uvazovat, co dalej. Nas dom stoji obkoleseny mnozstvom stromov, takze nemame ziadnych susedov, ktori by mohli zazriet, ze sa deje cosi neobvykle. “Zavolat niekomu!” hned ako ma tato myslienka napadla, zavrhol som ju. Ved uvazte sami, uverili by ste hysterickemu rozpravaniu niekoho, kto tvrdi, ze ho napadli listy? Najlepsie by urcite bolo zostat tu kde som, ale velmi ma trapil osud Micky. “Ustipnutie” tak som si nazval to prisatie listu na kozu ”je dost silne, ale macka ma srst, co ju predsa len chrani”. Pevne som veril tomu, ze Micka je len v bezvedomi. Podisiel som k skrini a vybral odtial hrube podkolienky, rolak, zimne rukavice, sal a dalsie kusy oblecenia. V tejto situacii by sa mi ohromne hodil oblek, ktory nosia sermiari, alebo vcelarska maska, lenze o tom som mohol iba snivat. Ked som to vsetko na seba obliekol, bol som zahaleny lepsie ako zeny v arabskom svete a navyse na ociach som mal lyziarske okuliare. V inej situacii by som sa mojmu vyzoru zasmial, no teraz mi bolo takmer do placu. Este jeden hlboky nadych a otvoril som dvere. Bol som pripraveny na najhorsie, no to, co som zazrel prekonalo aj moje najodvaznejsie predstavy. Listov bolo tolko, ze vytvorili takmer stenu, ku schodom som ani nedovidel. Zjavne nasli sposob, ako sa dostat do domu. Listy sa na mna vyrutili a podarilo sa im zrazit ma na zem. Nastastie som mal na sebe dost vrstiev oblecenia, ktore stlmili pad. Listy sa vsetky vrhli na mna a tie ktore boli najblizsie sa na mna prisali ako pijavice. Striasal ma odpor, ale nezdrziaval som sa odlepovanim ich zo seba, odstranil som iba tie, ktore som mal na okuliaroch. Zdvihol som sa a prenasledovany hufom listov som zbehol dole schodami. Listov zrejme nebolo az tak mnoho, lebo na prizemi ich len zopar lezalo na zemi a az ked ma zbadali, zacali zo zeme vyskakovat a plachtili smerom ku mne. Nevsimal som si ich a otvoril som dvere do predsiene, hned som vosiel a dvere za sebou zavrel. So mnou bolo v predsieni iba zopar listov, ktore takisto reagovali na moju pritomnost. Na chvilu som sa zapocuval, ale okrem zvuku suchotania listov som nepocul nic nezvycajne. Pomaly som otvoril vchodove dvere a uvidel Micku. Stale lezala v tej istej polohe, ako som ju uvidel prvykrat, pokojne dychala a zdalo sa, ze spi. Kedze ju vsak ziadna moja snaha nevedela prebrat, usudil som, ze je pod vplyvom akehosi jedu, ktorym ju napadli tie listy. Zo strachu, aby jej neublizili znova som ju zobral do ruk a nohou zabuchol dvere. “Musim ju niekde schovat” lenze kde, ked vsade su listy. “Uz to mam!” Dostal som uzasny napad. Prebehol som cez obyvacku a zastal az v kuchyni pred mikrovlnnou rurou, nevsimajuc si vsadepritomne listy. Teraz to musim urobit velmi rychlo, kym tu este nie je vela listov. V priebehu sekundy som otvoril dvierka mikrovlnnej rury, vlozit dnu Micku a opät ich zabuchol. Ako som cez okienko dobre videl, dnu nebol ani jeden list. Otocil som smerom ku drezu. Pohar s listom, ktory celu tuto blamaz zapricinil, tam stale bol, no teraz pokojne lezal, dotykajuc sa jednej steny pohara. Z vonkajsej strany bol o tento pohar oprety len jeden list, asi dvakrat väcsi ako vsetky ostatne. Zdalo sa mi, ze som ho uz predtym kdesi zazrel. Naciahol som k nemu ruku, no vtom som zacitil uz znamu bolest na krku. Zjavne sa mi nejaky list dostal pod sal, ktory som mal omotany okolo seba ako mumia. Bolest ma zrazila na kolena. Zacala sa ma zmocnovat strasna horucava, takze som zo seba strhol jednym pohybom ruky ciapku a s nou aj okuliare. Okamzite sa na mna vrhlo mnozstvo dalsich listov a zacali sa mi prisavat na hlavu az kym som nestratil vedomie. --- “Naposledy sa vas pytam, beriete nejake drogy?” Mam pocit, ze ten pan v bielom plasti mi uz podobnu, ak nie uplne rovnaku otazku aspon raz polozil. Moja odpoved znie “Nic o com by som vedel”. “Hm, dobre, v tom pripade sa mozete vratit v sprievode Olivera na svoju izbu”. Oliver ma asi 25 rokov a postavu aj vyzor profesionalneho boxera. “Pan doktor, vy mi neverite, vsak?” pytam sa. “Mlady muz, vy by ste verili rozpravaniu niekoho, kto tvrdi, ze ho napadli listy?” odpoveda doktor s predstieranou trpezlivostou. “Je to intelektual” vravim si “odpoveda na otazku otazkou”, nahlas vsak k tomu nemam co dodat a tak ma Oliver drziac za rameno vedie do izby. Izba c. 115, to je moj terajsi domov. Stol, stolicka, postel, to vsetko je bielej farby a ziari cistotou, ale aj neprirodzenou sterilitou. Na policke, ako inak bielej, lezi zopar knih, vsetky zrejme vybrane tak, aby svojim obsahom nemohli zhorsit moj psychicky stav. Otvaram Saint Exuperyho Maleho princa, ale ked zbadam hned na prvej strane peciatku “Majetok psychiatrickej kliniky, 2144” prejde ma chut a odkladam ju na povodne miesto. Som tu na izbe sam, aby som citoval zaver komisie “..povazujeme za nevyhnutne, aby sa pacient az do odvolania zdrzoval mimo ostatnych pacientov, z dovodu nizsie uvedenej diagnozy”. Aby ste tomu porozumeli, nasiel ma postar leziaceho v bezvedomi v kuchyni, pricom po celom dome lezalo nespocetne mnozstvo listov. To by samozrejme nebol dovod na moje umiestnenie do ustavu, ale ten postar nasiel aj Micku, pokojne leziacu v mikrovlnnej rure, co bolo podla sudu klasifikovane ako tyranie zvierat. Vzhladom na stav, v akom ma nasli som dostal takpovediac na vyber. Bud pojdem do väzenia a tresty za tyranie zvierat su celkom vysoke, alebo uznam, ze som dusevne chory a svojim spravanim predstavujem pre spolocnost nebezpecenstvo. Vonku je asi jeden z poslednych peknych dni v tomto roku, kedy slnko vystavuje svoje luce na obdiv nam vsetkym. Otvaram okno, od sveta ma delia pekne, ale pevne mreze. Tie vsak nebrania jemnemu vanku, aby sa mi pohraval s vlasmi. Vtom vietor na chvilu zosilnel a na okennu rimsu privial jeden list.. ..koniec..

napísanísané:: 14.10.2003

prečítalo:: 1248 ludí