Balada o balade

autor:: johny45

rubrika:: poviedky



„Jedna, dva, jedna, dva...pravá, otočka, ľavá, jedna, dva...“ Malé dievčatko sa hralo na mostíku ohýbajúcom svoj drevený chrbát ponad úzky potok. Skákala pomedzi pomyselné kocky, nakreslené tenkou čiarou fantázie. Okolo lúka, za ňou les, v potoku sa pokúšala akási farebná rybka plávať proti prúdu. Tmavozelená tráva s dostatkom vlahy, vždy rada privítala akékoľvek kroky, ktoré oživili jej nudné dni. „Jedna, dva, jedna...hihi, skoro som spadla...hihi...nemôžem stúpiť na zlé miesto, vyradilo by ma to z hry...“ Usmiate pery sa červenali a hnedé očká svietili ako dve malé hviezdičky.

Stromy pri lúke nenápadne stáli a tvárili sa, akoby nič. Našťastie si to nikto nevšimol, ale ktovie, čo by sa stalo, keby ich tajomstvo niekto odhalil. To, čo tajili, tajili veľmi dobre. Boli to dve oči. Dve oči žiariace skoro rovnako ako oči malého dievčatka. Obdivovali hru usmiatej krásky. Chceli sa pridať k nej. Chceli sa s ňou hrať. Obdivovali jej smiech, jej snehobiele rúčky, šatôčky, aj kolienka, ružovobiele pruhované podkolienky a ružové botičky. Zrak schovaný za stromom sa jej chcel prihovoriť, chcel sa na ňu usmiať a dostať rovnaký úsmev naspäť. Tak veľmi sa chcel s ňou hrať. Ale hanblivosť mu to nedovoľovala, hanblivosť sa bála, že tie ústa by ju vysmiali a tie botičky by odcupitali.

„Jedna, dva...,“ dievčatko pozrelo na pomaly sa vzďaľujúce slnko, „už sa začína stmievať, musím ísť domov, mamička ma bude čakať.“

Stromy iba ticho stáli, ani sa nepohli. Dve oči za nimi sa teraz rozjasnili ešte viac. Áno, dievčatko ide ich smerom. Možno sa jej prihovoria. Možno sa s ňou zahrajú hru. Alebo ju aspoň pozdravia, porozprávajú sa s ňou... Áno, už bola blízko, poskakovala si, usmievala sa, vyspevovala si a naháňala posledné slnečné lúče. Už bola iba pár veselých detských skokov od zraku za stromami, už sa jej skoro mohol dotknúť, už ju mohol pozdraviť... Konečne prišla k jednému stromu, k druhému stromu a už bola pri ňom, celkom pri ňom. Jej úsmev mu zažiaril rovno do tváre, jej krok sa zastavil, jej ruka sa zdvihla do vzduchu, akoby na pozdrav...

Bolo krásne to malé dievčatko. Bolo krásne, keď sa na jej tváričke objavil prekvapivý výraz, keď stratila jednu ružovú botičku, keď sa jej roztrhali šatôčky, padnuté listy sa prilepili na rúčky, pruhované podkolienky sa zafarbili tmavočervenou krvou stekajúcou po vnútornej strane stehien po celých nôžkach až na zelenú trávičku.

Dievčatko sa už neusmievalo. Ležalo na zemi, hľadelo do pomaly zachádzajúceho slniečka, prikrývalo ho lístie a krv... Už sa nehralo svoju hru. Prehralo. Prehralo najdôležitejšiu časť svojej hry.

Malá chalúpka neďaleko močiara vyfukovala zo svojho komína biely dym a vôňu varených zemiakov. V otvorených dverách stála žena v zástere, do ktorej si utierala prácou unavené a vráskavé ruky. Pozerala do diaľky, snažila sa zrakom zastaviť slnko, ktoré už iba opatrne vykúkalo spoza hôr. Hľadala niekoho, kto už mal byť dávno doma, sedieť za stolom a pomodliť sa k pánu bohu. Lenže slnko nezastavilo svoju púť do hlbín zeme, nepočkalo už ani chvíľku a malé nôžky nepricupitali s radosťou domov, nesadli si za stôl a malé rúčky sa nepomodlili pred večerou za božie dary. Žena ešte dlho stála vo dverách a s nádejou v očiach hľadela kamsi do tmy ponad močiar. So slnkom sa pomaly vystriedal mesiac a malé hviezdičky. Keď už aj šklebiaci sa mesiac naznačoval, že čakanie bude márne, vrátila sa do kuchyne, sadla si na drevenú stoličku a zakryla si rukami plačúce oči. Slzi sa ale predierali aj pomedzi prsty, avšak to bolo teraz jedno, nikto ju nevidel. Nikto nevidel jej žiaľ, nemohol sa mu vysmiať, ani ho utíšiť. Nikto na tomto svete nevedel o jej trápení, nikto sa nespýtal, čo sa stalo, nikto ju neubezpečil, že bude všetko v poriadku.

Keď ženine slzy a zemiaky vyschli, vybrala sa úbohá hľadať svoje dieťa. Svoju jedinú dcéru, ktorá sa vždy tak krásne na každého usmievala. Strhla zo seba zásteru, zatvorila za sebou dvere do chalupy a vošla do tmy, iba s malým lampášom v ruke. Zamierila k močiaru, keďže vedela, že jej dcéra chodieva k potoku okolo neho. Noc už zastierala celú krajinu a úbohá žena sa snažila vypátrať svoju jedinú dcéru, jediný zmysel svojho života.

Nad močiarom sa vznášala nočná letná para a množstvo malých veselých zelenobielych plamienkov. Prišla teda žena do ich blízkosti a prehovorila k nim: „Milé veselé bludičky, prosím vás o radu. Moja dcéra sa mi stratila, slnko môjho života. Neviem ju nikde nájsť, domov sa nevrátila. Nevideli ste ju náhodou, nepočuli ste o nej?“

„Prečo nás vyrušuješ od nášho nočného tanca, dobrá žena? Vari si neuvedomuješ, že naše svetlo ťa môže priviesť do záhuby? Môžeme spôsobiť, že zablúdiš, priviesť ťa do tých najhorších kútov lesa, odkiaľ sa nikdy nedostaneš, alebo ťa roztrhá divá zver...“

„Veľmi dobre to viem, milé bludičky, uvedomujem si, že v tejto tmavej noci určite zablúdim, ak mi zhasnete môj lampáš a môžete ma zaviesť kam len chcete, aj do tých najhorších zákutí lesa, ktoré nepoznám a z ktorých niet návratu. Ale urobte so mnou, čo uznáte za vhodné, bez mojej dcéry môj život nemá zmysel.“

„Úbohá žena, aký to musí byť žiaľ, aké zúfalstvo, keď sa oddávaš do našej nebezpečnej moci a uvedomuješ si, že to môže byť tvoja posledná noc nažive. Koľko ľudí už vďaka nám zablúdilo, koľko životov sme svojim svetlom zahasili, koľko ľudí nás už takto vyrušilo od nášho tanca a potom zato zaplatilo...“

„Je mi jedno, čo sa so mnou stane, musím sa dozvedieť, kde je moja dcéra, či sa s ňou niečo nestalo... Musím zistiť, či jej večernica neublížila, keď večer neprišla domov. Viem, že večernica trestá deti, ktoré chodia neskoro domov a nestihnú večernú modlitbu. Zaveďte ma prosím za mojou dcérou. Neviem, kde môže byť, musím ju nájsť a potom so mnou urobte, čo chcete, len nech je moja jediná v poriadku, nech preboha žije.“

„Ach nešťastná žena, keď ju nájdeš, možno si budeš priať, aby si ju nikdy nenašla... Ale dobre teda, vidíme, že život tvojej dcéry je ti milší, ako tvoj vlastný, zavedieme ťa teda k nej, ale musíme zhasnúť tvoj lampáš.“

Prileteli teda všetky bludičky k lampášu, obkolesili ho a vytvorili okolo neho nepriehľadnú zelenobielu žiaru. Keď sa v ďaľšom momente znova rozpŕchli, lampáš už nesvietil, obklopovala ho tma. Bludičky urobili svojou žiarou vo vzduchu svetlú cestu a vyzvali ženu, aby ich nasledovala. Žena ich poslúchla a vydala sa za tým zeleným svetlom. Nevedela, ako dlho išli, nevedela, koľko lúk a koľko lesov prešli, koľko ráz sa na ňu mesiac škodoradostne zasmial...

Dlhá cesta ženu neunavila, musela vedieť, čo sa stalo, nemohla sedieť v chalupe a čakať do rána. V jednom momente sa všetky bludičky zastavili na akejsi lúke a na mieste vytvorili svetelný kruh. Žena vstúpila do toho kruhu a tam sa jej srdce odrazu rozbúchalo a rozletelo na ticíce kúskov. Nohy sa jej podlomili, tráva podopierala jej kolená, ruky sa zaryli do zeme. Konečne našla to, čo hľadala. A teraz si uvedomila, že toto nebolo to, čo chcela nájsť. Bludičky krúžili nad zúfalou ženou a mŕtvou dcérou a sledovali, ako jej slzy zmáčajú trávu. Plakala celú noc, plakala tak dlho, až kým sa pod ňou nezačala vytvárať veľká mláka. Plakala, až kým sa z mláky nestal močiar a kým sa obidve v tom močiari spolu nestratili.

Prešlo niekoľko dní a medzi stromami zasa dve škodoradostné oči hľadali niekoho, s kým by sa mohli hrať. Ale do zotmenia nenašli nikoho, tak sa už za tmy začali zberať domov. Ten kto vlastnil tie oči, chodil pomedzi stromy a hľadal podľa mesiaca cestu domov, keď tu na jednej lúke zbadal malé zelenobiele tancujúce svetielka.

„Čo tu robíte bludičky? Malé smiešne svetielka, čo splašene poletujú nocou... Radšej keby ste mi cestu domov ukázali. Noc je tmavá a mesiac slabo svieti.“

Malé svetielka teda utvorili žiarivý chodník ktorý ho bezpečne viedol tmou. Usmieval sa a oči mu stále škodoradostne svietili. Míňali stromy veľké aj malé, hrubé aj tenké. Za sebou nechávali lesy aj lúky. Keď sa dostali na tmavú čistinku, bludičky zastavili. Jeho úsmev zhasol, keď zistil, že určite nieje doma a vôbec netušil, kde sa nachádza.

„Hej, bludičky, kam ste ma to zaviedli? Ešte niesom doma. Prečo stojíte, prečo nejdete ďalej? Prečo sme tu?“

Bludičky sa rozhýbali, roztancovali a začali spievať:

„Jedna bosá nožička, na nožičke krvička;
vedľa nôžky botička, stále plače mamička;
roztrhaná suknička, všetko vidí bludička;
mŕtva leží maličká, o nej je táto pesnička“

Pokým bludičky tancovali a spievali desivú pesničku, on si uvedomil, že nieje na tom správnom mieste, že by mal bežať. Bežať pomedzi malé aj veľké stromy, cez lesy aj lúky, bežať domov do bezpečia. Ale keď sa o to pokúsil, bludičky vytvorili pred ním nepriehľadnú oslepujúcu žiarivú stenu a približovali sa k nemu stále viac a viac. Začal ustupovať dozadu, stále viac do náručia čiernej tmy, až nakoniec stúpil tam, kde už tráva nerástla. Kde nebolo vôbec nič, okrem hlbokej slanej vody. Začal sa ponárať, stále bol hlbšie a hlbšie, cesta naspäť neexistovala, každá snaha bola márna. Ponáral sa stále hlbšie, až kým celkom nezmizol v hlbokom močiari vytvorenom zo slaných sĺz... Bludičky tancovali a nocou sa niesla ich desivá pesnička...
Balada o balade


„Jedna, dva, jedna, dva...pravá, otočka, ľavá, jedna, dva...“ Malé dievčatko sa hralo na mostíku ohýbajúcom svoj drevený chrbát ponad úzky potok. Skákala pomedzi pomyselné kocky, nakreslené tenkou čiarou fantázie. Okolo lúka, za ňou les, v potoku sa pokúšala akási farebná rybka plávať proti prúdu. Tmavozelená tráva s dostatkom vlahy, vždy rada privítala akékoľvek kroky, ktoré oživili jej nudné dni. „Jedna, dva, jedna...hihi, skoro som spadla...hihi...nemôžem stúpiť na zlé miesto, vyradilo by ma to z hry...“ Usmiate pery sa červenali a hnedé očká svietili ako dve malé hviezdičky.

Stromy pri lúke nenápadne stáli a tvárili sa, akoby nič. Našťastie si to nikto nevšimol, ale ktovie, čo by sa stalo, keby ich tajomstvo niekto odhalil. To, čo tajili, tajili veľmi dobre. Boli to dve oči. Dve oči žiariace skoro rovnako ako oči malého dievčatka. Obdivovali hru usmiatej krásky. Chceli sa pridať k nej. Chceli sa s ňou hrať. Obdivovali jej smiech, jej snehobiele rúčky, šatôčky, aj kolienka, ružovobiele pruhované podkolienky a ružové botičky. Zrak schovaný za stromom sa jej chcel prihovoriť, chcel sa na ňu usmiať a dostať rovnaký úsmev naspäť. Tak veľmi sa chcel s ňou hrať. Ale hanblivosť mu to nedovoľovala, hanblivosť sa bála, že tie ústa by ju vysmiali a tie botičky by odcupitali.

„Jedna, dva...,“ dievčatko pozrelo na pomaly sa vzďaľujúce slnko, „už sa začína stmievať, musím ísť domov, mamička ma bude čakať.“

Stromy iba ticho stáli, ani sa nepohli. Dve oči za nimi sa teraz rozjasnili ešte viac. Áno, dievčatko ide ich smerom. Možno sa jej prihovoria. Možno sa s ňou zahrajú hru. Alebo ju aspoň pozdravia, porozprávajú sa s ňou... Áno, už bola blízko, poskakovala si, usmievala sa, vyspevovala si a naháňala posledné slnečné lúče. Už bola iba pár veselých detských skokov od zraku za stromami, už sa jej skoro mohol dotknúť, už ju mohol pozdraviť... Konečne prišla k jednému stromu, k druhému stromu a už bola pri ňom, celkom pri ňom. Jej úsmev mu zažiaril rovno do tváre, jej krok sa zastavil, jej ruka sa zdvihla do vzduchu, akoby na pozdrav...

Bolo krásne to malé dievčatko. Bolo krásne, keď sa na jej tváričke objavil prekvapivý výraz, keď stratila jednu ružovú botičku, keď sa jej roztrhali šatôčky, padnuté listy sa prilepili na rúčky, pruhované podkolienky sa zafarbili tmavočervenou krvou stekajúcou po vnútornej strane stehien po celých nôžkach až na zelenú trávičku.

Dievčatko sa už neusmievalo. Ležalo na zemi, hľadelo do pomaly zachádzajúceho slniečka, prikrývalo ho lístie a krv... Už sa nehralo svoju hru. Prehralo. Prehralo najdôležitejšiu časť svojej hry.

Malá chalúpka neďaleko močiara vyfukovala zo svojho komína biely dym a vôňu varených zemiakov. V otvorených dverách stála žena v zástere, do ktorej si utierala prácou unavené a vráskavé ruky. Pozerala do diaľky, snažila sa zrakom zastaviť slnko, ktoré už iba opatrne vykúkalo spoza hôr. Hľadala niekoho, kto už mal byť dávno doma, sedieť za stolom a pomodliť sa k pánu bohu. Lenže slnko nezastavilo svoju púť do hlbín zeme, nepočkalo už ani chvíľku a malé nôžky nepricupitali s radosťou domov, nesadli si za stôl a malé rúčky sa nepomodlili pred večerou za božie dary. Žena ešte dlho stála vo dverách a s nádejou v očiach hľadela kamsi do tmy ponad močiar. So slnkom sa pomaly vystriedal mesiac a malé hviezdičky. Keď už aj šklebiaci sa mesiac naznačoval, že čakanie bude márne, vrátila sa do kuchyne, sadla si na drevenú stoličku a zakryla si rukami plačúce oči. Slzi sa ale predierali aj pomedzi prsty, avšak to bolo teraz jedno, nikto ju nevidel. Nikto nevidel jej žiaľ, nemohol sa mu vysmiať, ani ho utíšiť. Nikto na tomto svete nevedel o jej trápení, nikto sa nespýtal, čo sa stalo, nikto ju neubezpečil, že bude všetko v poriadku.

Keď ženine slzy a zemiaky vyschli, vybrala sa úbohá hľadať svoje dieťa. Svoju jedinú dcéru, ktorá sa vždy tak krásne na každého usmievala. Strhla zo seba zásteru, zatvorila za sebou dvere do chalupy a vošla do tmy, iba s malým lampášom v ruke. Zamierila k močiaru, keďže vedela, že jej dcéra chodieva k potoku okolo neho. Noc už zastierala celú krajinu a úbohá žena sa snažila vypátrať svoju jedinú dcéru, jediný zmysel svojho života.

Nad močiarom sa vznášala nočná letná para a množstvo malých veselých zelenobielych plamienkov. Prišla teda žena do ich blízkosti a prehovorila k nim: „Milé veselé bludičky, prosím vás o radu. Moja dcéra sa mi stratila, slnko môjho života. Neviem ju nikde nájsť, domov sa nevrátila. Nevideli ste ju náhodou, nepočuli ste o nej?“

„Prečo nás vyrušuješ od nášho nočného tanca, dobrá žena? Vari si neuvedomuješ, že naše svetlo ťa môže priviesť do záhuby? Môžeme spôsobiť, že zablúdiš, priviesť ťa do tých najhorších kútov lesa, odkiaľ sa nikdy nedostaneš, alebo ťa roztrhá divá zver...“

„Veľmi dobre to viem, milé bludičky, uvedomujem si, že v tejto tmavej noci určite zablúdim, ak mi zhasnete môj lampáš a môžete ma zaviesť kam len chcete, aj do tých najhorších zákutí lesa, ktoré nepoznám a z ktorých niet návratu. Ale urobte so mnou, čo uznáte za vhodné, bez mojej dcéry môj život nemá zmysel.“

„Úbohá žena, aký to musí byť žiaľ, aké zúfalstvo, keď sa oddávaš do našej nebezpečnej moci a uvedomuješ si, že to môže byť tvoja posledná noc nažive. Koľko ľudí už vďaka nám zablúdilo, koľko životov sme svojim svetlom zahasili, koľko ľudí nás už takto vyrušilo od nášho tanca a potom zato zaplatilo...“

„Je mi jedno, čo sa so mnou stane, musím sa dozvedieť, kde je moja dcéra, či sa s ňou niečo nestalo... Musím zistiť, či jej večernica neublížila, keď večer neprišla domov. Viem, že večernica trestá deti, ktoré chodia neskoro domov a nestihnú večernú modlitbu. Zaveďte ma prosím za mojou dcérou. Neviem, kde môže byť, musím ju nájsť a potom so mnou urobte, čo chcete, len nech je moja jediná v poriadku, nech preboha žije.“

„Ach nešťastná žena, keď ju nájdeš, možno si budeš priať, aby si ju nikdy nenašla... Ale dobre teda, vidíme, že život tvojej dcéry je ti milší, ako tvoj vlastný, zavedieme ťa teda k nej, ale musíme zhasnúť tvoj lampáš.“

Prileteli teda všetky bludičky k lampášu, obkolesili ho a vytvorili okolo neho nepriehľadnú zelenobielu žiaru. Keď sa v ďaľšom momente znova rozpŕchli, lampáš už nesvietil, obklopovala ho tma. Bludičky urobili svojou žiarou vo vzduchu svetlú cestu a vyzvali ženu, aby ich nasledovala. Žena ich poslúchla a vydala sa za tým zeleným svetlom. Nevedela, ako dlho išli, nevedela, koľko lúk a koľko lesov prešli, koľko ráz sa na ňu mesiac škodoradostne zasmial...

Dlhá cesta ženu neunavila, musela vedieť, čo sa stalo, nemohla sedieť v chalupe a čakať do rána. V jednom momente sa všetky bludičky zastavili na akejsi lúke a na mieste vytvorili svetelný kruh. Žena vstúpila do toho kruhu a tam sa jej srdce odrazu rozbúchalo a rozletelo na ticíce kúskov. Nohy sa jej podlomili, tráva podopierala jej kolená, ruky sa zaryli do zeme. Konečne našla to, čo hľadala. A teraz si uvedomila, že toto nebolo to, čo chcela nájsť. Bludičky krúžili nad zúfalou ženou a mŕtvou dcérou a sledovali, ako jej slzy zmáčajú trávu. Plakala celú noc, plakala tak dlho, až kým sa pod ňou nezačala vytvárať veľká mláka. Plakala, až kým sa z mláky nestal močiar a kým sa obidve v tom močiari spolu nestratili.

Prešlo niekoľko dní a medzi stromami zasa dve škodoradostné oči hľadali niekoho, s kým by sa mohli hrať. Ale do zotmenia nenašli nikoho, tak sa už za tmy začali zberať domov. Ten kto vlastnil tie oči, chodil pomedzi stromy a hľadal podľa mesiaca cestu domov, keď tu na jednej lúke zbadal malé zelenobiele tancujúce svetielka.

„Čo tu robíte bludičky? Malé smiešne svetielka, čo splašene poletujú nocou... Radšej keby ste mi cestu domov ukázali. Noc je tmavá a mesiac slabo svieti.“

Malé svetielka teda utvorili žiarivý chodník ktorý ho bezpečne viedol tmou. Usmieval sa a oči mu stále škodoradostne svietili. Míňali stromy veľké aj malé, hrubé aj tenké. Za sebou nechávali lesy aj lúky. Keď sa dostali na tmavú čistinku, bludičky zastavili. Jeho úsmev zhasol, keď zistil, že určite nieje doma a vôbec netušil, kde sa nachádza.

„Hej, bludičky, kam ste ma to zaviedli? Ešte niesom doma. Prečo stojíte, prečo nejdete ďalej? Prečo sme tu?“

Bludičky sa rozhýbali, roztancovali a začali spievať:

„Jedna bosá nožička, na nožičke krvička;
vedľa nôžky botička, stále plače mamička;
roztrhaná suknička, všetko vidí bludička;
mŕtva leží maličká, o nej je táto pesnička“

Pokým bludičky tancovali a spievali desivú pesničku, on si uvedomil, že nieje na tom správnom mieste, že by mal bežať. Bežať pomedzi malé aj veľké stromy, cez lesy aj lúky, bežať domov do bezpečia. Ale keď sa o to pokúsil, bludičky vytvorili pred ním nepriehľadnú oslepujúcu žiarivú stenu a približovali sa k nemu stále viac a viac. Začal ustupovať dozadu, stále viac do náručia čiernej tmy, až nakoniec stúpil tam, kde už tráva nerástla. Kde nebolo vôbec nič, okrem hlbokej slanej vody. Začal sa ponárať, stále bol hlbšie a hlbšie, cesta naspäť neexistovala, každá snaha bola márna. Ponáral sa stále hlbšie, až kým celkom nezmizol v hlbokom močiari vytvorenom zo slaných sĺz... Bludičky tancovali a nocou sa niesla ich desivá pesnička...

napísanísané:: 11.6.2005

prečítalo:: 859 ludí