Temnota

autor:: johny45

rubrika:: poviedky

Temnota


Keď začnú na rímsu padať nočné kvapky, moja duša začína černieť. Čiernota sa po mojej duši plazí ako had a rozpína sa ako cigaretový dym v pľúcach. Teraz by ste tam už nenašli ani kúsok bieleho miesta. Ani kúsok radosti, smiechu, dobroty. Keď sa dážď ligoce za oknom a klopká mi, aby som mu otvoril, vtedy sú moje myšlienky pochmúrne, ako tá najtmavšia jaskyňa, najtemnejší vesmír, najnebezpečnejšia hlbočina. Môj zrak začína byť ostrejší, čuch silnejší, sluch pozornejší. Počujem každý slabý šuchot, cítim zápach z inej budovy, vidím odhalené ženské telo za závesom vo vzdialenom okne. Môžem to, čo iní nemôžu. Robím to, čo iní nemôžu.

No nemôžem to, čo iní môžu. Nemôžem milovať. Ach nie, aké je to kruté. Najväčšia krutosť na svete. Nemôžem nikomu dať svoje studené čierne srdce. Nemôžem nikomu opätovať zamilovaný úsmev. Už ani neviem, ako dlho to trvá. Ale viem, že kedysi som miloval. Viem to naisto. Miloval som tak, ako nikto iný. Miloval som celým svojim, vtedy ešte vrelým, srdcom, miloval som svojimi očami, ústami, ušami, nosom, rukami, zubami...

Žijem tu už niekoľko rokov. V tomto veľkom byte, na vysokom poschodí, bez zvedavých susedov. V byte s vysokými stropmi, veľkými izbami, masívnym nábytkom, mramorovou podlahou a vyšívanými záclonami. Nie, nežijem tu celkom sám. Spoločnosť mi robia môj odraz v podlahe a môj tieň. Niekedy sú to celkom dobrí spoločníci, ale väčšinou ich nenávidím. Pozerám sa z okna a na ruky. Z okna na ruky, z okna na ruky. Moje ruky sú vráskavé, ale stále vyzerajú mlado. Určite mladšie, ako by mali.

Ach áno, keď som bol mladý, vtedy som dokázal neskutočne milovať. A bol som milovaný. Keby ste ju tak videli. Mala dlhé čierne vlasy a silno zelené oči. Bola ako prízrak, ako sen, ako niečo, čo som si iba vymyslel. Keď niekam prišla, boli všetky oči nalepené na nej. Všetci ju milovali, všetci jej chceli ležať pri nohách. Ale jej stačil jediný pohyb rukou a každý dotieravec sa okamžite vzdialil. A možno som si ju naozaj iba vymyslel. Možno som si vymyslel aj seba. Možno celé toto je iba ilúzia. Ale láska k nej nemohla byť vymyslená. Taká láska musela byť skutočná... Nepotrebovali sme spolu ani hovoriť, stačil jeden pohľad, jeden dotyk... Chcel by som jej teraz ležať pri nohách, chcel by som ju zasypať červenými ružami, chcel by som ju odniesť na rukách. Ale nemôžem. Už tu nieje.

Oheň sviece na obrovskom stole v strede izby zbesilo tancuje v ohnivom tempe dažďových kvapiek a silného vetra. Osvetľuje iba kúsok tmavej izby. Pri okne je veľký biely obdĺžnik mesačného svetla v ktorom stojím ja a môj tieň. Hľadím na svoj odraz v mramorovej podlahe.
Stále vyzeráš mlado. Stále si krásny a šarmantný muž. Nehovoril by som to, keby to nebola pravda a keby som sa ťa nedotýkal nohami.
Vždy ma poteší, keď ku mne takto pekne hovorí. Odtŕham svoju pravú nohu od jeho pravej nohy, vystieram svoju pravú nohu ku jeho pravej nohe. Pohnem ľavou nohou, on urobí to isté.

Nie, ona tu už nieje. Keby som tak vedel, kde teraz je, ako sa má, ako teraz vyzerá... Ach, to boli krásne chvíle, keď som bol s ňou. Keď sa jej ruky roztiekli po mojom tele, keď sa môj jazyk vpil do jej pier, keď sa naša krv spojila... Krv, áno krv bolo to, čo som vtedy našiel na posteli vedľa seba. Zobudil som sa nadránom a ona vedľa mňa nebola. Bolo tam iba niekoľko škvrniek krvi. Vôbec som netušil, kam mohla odísť, čo sa s ňou mohlo stať a prečo tam bola tá zaschnutá červená tekutina.

Biele záclony mi mávajú na pozdrav, akoby som ich už teraz opúšťal. Ale ešte nie. Ešte stále tu stojím v mesačnom svetle a vedľa mňa leží môj verný tieň. Môj jediný verný spoločník, ktorý ma nikdy neopustí. Ukazuje na mňa prstom, krúti nado mnou hlavou, ukazuje mi dlhý nos. Stojíš tu bezradný, myslíš, že nájdeš to, čo hľadáš, ale ty to nikdy nenájdeš. Prestaň hľadať to, čo nemôžeš nájsť.
Čo ty o tom vieš, čo ty vieš o hľadaní. Ty sa vieš iba plaziť a prenasledovať a držať sa ma...
Ja že sa ťa držím? Nie, to ty mňa potrebuješ. Bezo mňa by si bol sám. Úplne sám.
Nenávidím, keď sa so mnou rozpráva takýmto tónom.

Chýba mi, tak veľmi mi chýba. Jej krásne ruky, nádherné oči... Teraz ju všade hľadám. Hľadám ju po nociach v uliciach, v domoch, za závesmi, pod perinami... Každú noc ju nájdem a vzápätí stratím. Každú noc nájdem niekoho, kto sa jej podobá, ale nikdy to nieje celkom ona. A každú noc ju pobozkám na krk. Ale žiadna pokožka, žiadna žena nevonia a nechutí tak sladko, ako ona. Pche, to je smiešne. Ako som sa sem vlastne dostal? A prečo som ešte stále tu? Áno, uzavrel som zmluvu s diablom. Alebo to bol boh? Chcel som žiť dovtedy, kým ju nenájdem, kým sa nedozviem, čo sa s ňou stalo.

Môj priateľ, zakliaty v mramore na mňa uprene hľadí. Určite ju nájdeš, uvidíš, len treba hľadať. A ak nie, nájdeš inú. Určite áno, nikto ti nepovie o tebe väčšiu pravdu, ako tvoj reflektívny priateľ.
Ale ja nemôžem nájsť inú. Nemôžem milovať. Nemôžem už milovať nikoho!!

Môj plazivý spoločník na mňa kýva zdvihnutým ukazovákom. Si chudák. Obyčajný chudák. Už nemáš čo robiť na tomto svete. Iba zbytočne zaberáš miesto iným. Si smiešny. Nemal si sa vôbec narodiť. Hanbím sa, že musím byť súčasťou niekoho, kto je všetkým na smiech.
Tak sa strať!! Strať sa, keď ťa už nebaví byť mojim tieňom. Tiež by som sa ťa najradšej navždy zbavil. Strať sa z môjho bytu, zmizni z mojej hlavy!!
Svieca v nízkom svietniku skončila na čiernej hlave tieňa, v ktorej vypálila malú dieru.

V okolitých domoch svietia malé svetielka, niekde sa prezlieka mladá žena, inde sa hádajú dlhoroční manželia, niekde stará žena zahasuje v kuchyni na stole poslednú cigaretu. Svieca na mramorovej podlahe pomaly dohorela, čierna hlava sa opäť zacelila, prsty na rukách sa predĺžili, za mohutnými ramenami narástli veľké krídla. Otváram okno a vlietam do nádhernej, daždivej, chladnej noci...





napísanísané:: 27.5.2005

prečítalo:: 842 ludí