k6.sk - literárny server

Ukrajina

Keď stará žena s vráskavou tvárou, pod ktorou sa ukrývala mladosť, prívetivosť a nekonečná dobrota, vstúpila do bytu, zvítala sa so svojim vnukom bozkami na tvár a objatím. On pocítil veľkú radosť z jej prítomnosti.

„Ty si mi ale vyrástol. Máš skoro 25, je z teba ozajstný muž. Už sa môžeš ženiť.“ Zobrala jeho tvár do dlaní a pozrela mu usmievavo do očí.
„Ženiť? Nie, na to mám ešte predsa čas. Budem si kaziť život svadbou? A vôbec, ktorá by ma chcela?“ Zažartoval vnuk tak, ako to mal vo zvyku.

„Ale máš pravdu, čo si budeš kaziť mladosť. Teba si musí nejaká poriadne zaslúžiť.“ Potvrdila so šibalským úsmevom vnukové slová, ktorý jej podobný úsmev opätoval.
„Tak poď si sadnúť do obývačky.“ Odprevadil babku do kresla, pomáhajúc rukou jej chôdzi.

V obývacej izbe bolo príjemne chladno, cez otvorené okno prenikala dovnútra vôňa sviežeho dažďa. Bola to vôňa detstva a sentimentálnych spomienok. Spomienok na časy, keď babka bola ešte iba babkou, a nie milou, starou váženou ženou a vnuk s bratom boli ešte malí vnúčikovia hrajúci sa rôzne detské hry, žobrajúci na výletoch s babkou zmrzlinu, alebo langoš a robiaci doma veľký neporiadok. Vnuk si spomínal na doby, keď mal obľúbenú banánovú a čokoládovú chladivú pochúťku, vždy mal od nej polepené celé prsty, ale babka mu za to nikdy nenadávala. Vlastne sa na neho nahnevala asi iba raz v živote, keď sa s bratom veľmi hádali a bili, on sa potom zatvoril v izbe a so zahmleným zrakom od plaču, nechcel nikoho pustiť dovnútra. Ale potom, čo jej konečne otvoril, nevidel v jej tvári žiadnu zlosť, a aj keď sa to u malých detí často nestáva, pocítil pri pohľade na ňu svoju vinu a už nikdy jej nechel robiť žiadne starosti. Aj vtedy, keď už mala problémy s pohybom, vždy mu s bratom niečo dala, pri návšteve u nich, nikdy nezabudla niečo priniesť.

„Dáš si niečo?“ Ukázal vnuk svoju zdvorilosť a keď babka všetko slušne, ale rezolútne odmietla, sadol si do kresla oproti.

„Čo je nové, otec, aj mama sú v práci? Majú sa dobre? A čo brat, tiež zarába peniaze?“ Spýtala sa po chvíľke spoločného mlčanlivého sedenia.

„Áno, všetci sú v práci. To vieš, zarábajú ťažké peniaze.“ Opäť si neodpustil povznesenie nálady plytkým zažartovaním.

„A čo ty? Ako sa máš? Tak dlho som tu nebola.“
„Ále dá sa, žijem. Celkom to ujde, čo sa budem sťažovať... Tebe ako sa darí?“

„Ja som spokojná. Hlavne, že sa moja rodina má dobre a všetci sú zdraví. Vieš, že viac nepotrebujem. Som rada, keď môžem vidieť spokojné moje deti a vnúčatá. Spomínam si, veď to bolo ešte prednedávnom, už ste neboli malé deti, ako sme všetci spolu chodili na malé výlety do prírody. Potom sme si išli vždy niekam sadnúť, už aj vy ste si mohli dať nejaké to pivo...“
„Áno a ja si pamätám, ako si nám občas rozprávala rôzne príbehy o strašidlách a duchoch. Strašidelné veci, čo sa stávali vo vašom dome, alebo v okolí. Tie príbehy som hltal ako dieťa, aj potom, keď som už chcel mať svoj rozum a neveriť ničomu.“ Skočil vnuk babke do reči.

„Niektoré zážitky som vám nerozprávala, ale zostali mi v pamäti.“
„Tak mi porozprávaj niečo. Niečo o duchoch, strašidlách, o upíroch, dávno som nič také nepočul.“ Začal s očakávaním naliehať vnuk.

„O upíroch? Neviem. Ale boli sme s tvojou mamou dávno, ešte keď bola malá, na Ukrajine a tam sa vtedy veľmi veľa hovorilo o upíroch. V tej dobe sa tam vraj diali čudné veci. Hovorilo sa, že Ukrajina je plná upírov. Boli sme v noci samé dve v malom drevenom domčeku. Vieš si predstaviť, aké tam v tom čase museli byť domy. Väčšinou to bola iba jedna miestnosť a nízke, neobývateľné podkrovie. Brali sme to vtedy ako dovolenku, spali sme tam iba pár dní, dedo mal nejakú robotu v okolí a potom sme sa vrátili späť domov.. Nebolo to vôbec príjemné, bývať v takom malom starom príbytku. V časti Ukrajiny, kde sme boli my, vtedy to bol samozrejme ešte Sovietsky zväz, sa rozšírili potkany. Boli tam veľké, ako mačka. Mali sme vtedy krátko aj psa, ktorý bol s nami. Neviem, čo to bolo za rasu. Proste taký malý chlpáč.
Ten dom bol dosť strašidelný aj vo dne, nieto ešte v noci. Všade iba samé staré drevo, na mnohých miestach popukané a deravé, rozhryzené od bohviečoho, v rohoch pavučiny a všade sa šíril zvláštny puch vychádzajúci z podkrovia, do ktorého sme radšej ani nenazreli. Vonku bola čiernota, že človek nič nevidel, nie ako u nás v meste. Tma tam bola naozaj hrôzostrašná, iba občas do nej prenikol nejaký malý horiaci plameň z fakle, alebo zo sviečky v nejakom vzdialenom okne, čo ale človeku na príjemnom pocite vôbec nepridávalo. V noci mal človek pocit, akoby bol na zemi celkom sám a okrem neho iba zlé stvorenia a duchovia.
My sme vovnútri tiež svietili iba sviečkami, ktoré vytvárali zvláštnu atmosféru. Všade samé pohyblivé tiene a pukavé zvuky vychádzajúce bohvie odkiaľ. Tvoja mama už vtedy ležala v posteli zakrytá perinou a pod ňou bol aj náš pes. Občas aj doma chodil pod jej perinu, niekedy sme ho museli vyháňať, ale teraz akoby nechcel odtiaľ odísť. Stále sa tam mrvil a motal a tvoja mama sa smiala, ako ju to šteklilo.
Bolo vidieť iba ako sa perina nadúva, pohybuje sem a tam a tvoja mama sa hlasno chichotala a hovorila mu:’Prestaň, choď už preč, šteklíš ma.’ On sa iba čudne mrvil a mama mu stále so smiechom dohovárala:’No tak, veď to sa nedá vydržať, už ma nechaj na pokoji...’
Po chvíli, keď ju vôbec neposlúchal, som sa ale nahnevala a zakričala na neho:’Krucinál, himlhergot, hrom do toho, aby ťa čert vzal, zmizni odtiaľ!’
A zrazu zpod periny vybehlo niečo s telom obrovského potkana, s hlavou psa a zubami...zubami upíra, alebo niečoho takého. Vybehlo to veľkou dierou, ktorá viedla do podkrovia a nakoniec sa stratilo niekde vonku v tme. Už sme ho nevideli, ani nepočuli. Proste ten zver zmizol.“

‘Himlhergot, hrom do toho, aby ťa čert vzal.’ Tie slová vŕtali vo vnukovej hlave a pripadalo mu to smiešne.

„Vieš o tom, že kedysi sa, dnes už iba smiešne slová, ako napríklad - hrom do toho, alebo - aby ťa čert vzal, používali ako zaklínadlá na odháňanie zlých duchov?“ Počul vnuk v diaľke hlas svojej babky, ale už nikoho nevidel. Bol celkom sám a keď sa posadil na posteli, cítil cez otvorené okno vôňu silného osviežujúceho dažďa.