Poviedka o Mortekovi a jeho pánovi
autor:: kabelka
rubrika:: poviedky
Vincent Brundovský mal asi štyridsať a ďalej mal asi tristo prázdnych octových fliaš, ktoré zbieral od tisíc deväťstodeväťdesiat tretieho. Vinca fascinoval smrad octu, ktorý nikdy neopustil fľašu. Bol ako džin (taký od Aladina). Vždy, keď otvoril fľašu, octový duch vyšiel von a zaplavil celú izbu. Vinco vdýchol jeho vôňu, ktorú nielenže cítil nosom, ale sa mu aj rozplývala na jazyku a pošteklila každý chuťový pohárik. Vtedy si spomenul na leto a na tetu Betu, ktorá vedela najlepšie zavárať uhorky. Bývali také kyslé a jemné, že Vinco vedel zjesť každý deň za pohár.
Vincent mal aj jedného psa. Dal mu meno Mortek. Bývali spolu v južnej časti Nortrína, v malej drevenej šopke s kúskom trávnatej plochy, kde každý rok kvitla nízka jabloň. Šopka bola jedno-izbová, jedno-posteľová, jedno-hrncová, jedno-piecková, jedno-dverová, jedno-srtechová. Bola jedno-duchá. Pes Mortek mal svoje ležovisko hneď vedľa piecky. Výhodné teplé miesto, odkiaľ sa dalo sem-tam aj čosi uchmatnúť. Svojho pána mal rád, nič mu nechýbalo. Bol psom ulice , takže jeho korene pôvodu boli veľmi hlboké a spletité. Jeho výzor, aj keď bol nie presne zaraditeľný, bol číro psovský. Krátkosrstý, nízky, s veľkou papuľou a dlhými ušami. Navonok vyzeral šedivo nenápadne, ale v jeho hlave sa diali čudné veci. Mortek bol silno presvedčený o tom, že jeho hlava je Kačica. Hnedá Kačica s ploským, oranžovým zobákom, ktorá je uhniezdená v jeho hlave. Kačicin zobák, to sú Mortekove dlhé a oválne uši. Stále si prehadzuje jedno ucho na druhú stranu, lebo iba vtedy má Kačica zobák zavretý. Predsa nemôže chodiť s rozčapenými ústami! Veľmi nerozpráva, je plachá. Mortek to vie. Chráni si ju ako oko v hlave. Stará sa o ňu. Načechráva jej perie, keď sa škriabe labkou za uchom. Aj ju pekne kŕmi. Papajú spolu z jednej misky. Kačicin zobák –Mortekove uši sa vždy ponoria do jedla, keď žerie, a tak sa zároveň naje Kačica aj Mortek.
Chodia spolu na prechádzky, ale najradšej ju Mortek dáva plávať. Neďaleko šopky, vedľa železnice je malý rybník. Ľudia sem chodia ryby chytať, opaľovať sa a kúpať. Ale hlavne sú tu kačky, ktoré by mohli byť potencionálnymi Kačicinými kamoškami. Pohrali by sa spolu, prehodili slovíčko. Tak Mortek vletí do vody s hlavou pekne nad hladinou, aby sa Kačica ladne vznášala na vode a zamieri na druhú stranu rybníka. Zaberie labami, aby sa rýchlo dostal ku kačkám a Kačici urobil radosť. Rozráža vodu, blíži sa k nim, ale zrazu sa z ničoho nič rozpŕchnu, akoby im kto vie čo chcel spraviť. Aj za nimi ešte zašteká a zavolá ich naspäť, že on im chce iba predstaviť svoju Kačicu, ale ony len letia ďalej, rýchlo preč. A vtedy Mortek zosmutnie. Vylezie na breh, otrasie sa, načechrá Kačici perie a ľahne si na slnko, aby sa oschli.
„Takto to vždy dopadne. Som z toho zničený a užalostený. Tie kačky kačacie zakaždým odletia. Prepáč Kačica. Zajtra pôjdeme znova a hádam nebudú také ulietané.“
To je Mortekovým osudom, údelom, životným snom, životom. Myslí iba na svoju Kačicu. Stále sa s ňou rozpráva, aj keď ona mu nikdy neodpovie. Ale on vie, že je jeho, a že keď ju má on rád, má aj ona rada jeho. To mu stačí, iba z toho je šťastný.
A ešte, ešte niečo ho robí šťastným, a to sú buchty. Buchty posypané cukrom, ktorý sa lahodne rozpúšťa na jazýčku. Mäkučké cestíčko s voňavou plnkou. Hocakou, najlepšie džemovo-tvarohovou s posekanými vlašskými orechmi. Také vedela urobiť iba teta Beta.
Mortek mal rád svoj život . Bezstarostne sa ním túlal. S Kačicou naháňal kačky, pochutnával si na buchtách, Vincentovi pomáhal zbierať octové fľaše v okolí Nortrína a 20.7.1999 doniesli také enormné množstvo fliaš, že Vincent ešte v ten deň rozhodol: „Pristavíme pre fľaše ďalšiu šopku.
A tak hneď 21.7.1999 zrána Vinco išiel zhánať nejaký materiál na stavbu. Priniesol nejaké laty , zopár tehál, plechy, klince, piesok, vápno... Pod šikovnými Vincovými rukami šopka rástla rýchlo.
A na tretí deň 24.7.1999 sa to stalo. Mortek sa práve prechádzal s Kačicou. Viedol s ňou jeden z jeho dlhých rozhovorov. V zápale rozoberal otázku nedostatku rybníkov na svete. Veď to predsa nie je možné, aby sa ľudstvo nezaoberalo takýmto závažným problémom. Nedostatok rybníkov je závažný problém, ktorý treba bezodkladne riešiť a ...až dostal neopísateľnú chuť na buchty. Hnaný touto vidinou, ňuchal po celom dvore, či nejakú nenájde. Bol to šialený pocit. Sliny mal už až po zem. Nad ničím iným nerozmýšľal. Len buchty, buchty. Úplne sa vnoril do tej šialenosti. Necítil už nič, iba vôňu buchiet. Nevidel už nič, iba buchty. Nakoniec zožral prvú buchte podobnú vec, čo videl. Vtedy utíšil svoju vášeň a upokojil sa. Vyčerpaný zavrel oči a na chvíľku si zdriemol. Zobudil sa až podvečer. Spokojný, so slastným pocitom, ale s akousi ťažobou na žalúdku. Najlepšie riešenie na ťažký žalúdok je trošku si s Kačicou poplávať. Mortek skočil do rybníka a dotrávil. Klesol na dno rybníka s tehlou v bruchu a s Kačicou v hlave.
Vincent mal aj jedného psa. Dal mu meno Mortek. Bývali spolu v južnej časti Nortrína, v malej drevenej šopke s kúskom trávnatej plochy, kde každý rok kvitla nízka jabloň. Šopka bola jedno-izbová, jedno-posteľová, jedno-hrncová, jedno-piecková, jedno-dverová, jedno-srtechová. Bola jedno-duchá. Pes Mortek mal svoje ležovisko hneď vedľa piecky. Výhodné teplé miesto, odkiaľ sa dalo sem-tam aj čosi uchmatnúť. Svojho pána mal rád, nič mu nechýbalo. Bol psom ulice , takže jeho korene pôvodu boli veľmi hlboké a spletité. Jeho výzor, aj keď bol nie presne zaraditeľný, bol číro psovský. Krátkosrstý, nízky, s veľkou papuľou a dlhými ušami. Navonok vyzeral šedivo nenápadne, ale v jeho hlave sa diali čudné veci. Mortek bol silno presvedčený o tom, že jeho hlava je Kačica. Hnedá Kačica s ploským, oranžovým zobákom, ktorá je uhniezdená v jeho hlave. Kačicin zobák, to sú Mortekove dlhé a oválne uši. Stále si prehadzuje jedno ucho na druhú stranu, lebo iba vtedy má Kačica zobák zavretý. Predsa nemôže chodiť s rozčapenými ústami! Veľmi nerozpráva, je plachá. Mortek to vie. Chráni si ju ako oko v hlave. Stará sa o ňu. Načechráva jej perie, keď sa škriabe labkou za uchom. Aj ju pekne kŕmi. Papajú spolu z jednej misky. Kačicin zobák –Mortekove uši sa vždy ponoria do jedla, keď žerie, a tak sa zároveň naje Kačica aj Mortek.
Chodia spolu na prechádzky, ale najradšej ju Mortek dáva plávať. Neďaleko šopky, vedľa železnice je malý rybník. Ľudia sem chodia ryby chytať, opaľovať sa a kúpať. Ale hlavne sú tu kačky, ktoré by mohli byť potencionálnymi Kačicinými kamoškami. Pohrali by sa spolu, prehodili slovíčko. Tak Mortek vletí do vody s hlavou pekne nad hladinou, aby sa Kačica ladne vznášala na vode a zamieri na druhú stranu rybníka. Zaberie labami, aby sa rýchlo dostal ku kačkám a Kačici urobil radosť. Rozráža vodu, blíži sa k nim, ale zrazu sa z ničoho nič rozpŕchnu, akoby im kto vie čo chcel spraviť. Aj za nimi ešte zašteká a zavolá ich naspäť, že on im chce iba predstaviť svoju Kačicu, ale ony len letia ďalej, rýchlo preč. A vtedy Mortek zosmutnie. Vylezie na breh, otrasie sa, načechrá Kačici perie a ľahne si na slnko, aby sa oschli.
„Takto to vždy dopadne. Som z toho zničený a užalostený. Tie kačky kačacie zakaždým odletia. Prepáč Kačica. Zajtra pôjdeme znova a hádam nebudú také ulietané.“
To je Mortekovým osudom, údelom, životným snom, životom. Myslí iba na svoju Kačicu. Stále sa s ňou rozpráva, aj keď ona mu nikdy neodpovie. Ale on vie, že je jeho, a že keď ju má on rád, má aj ona rada jeho. To mu stačí, iba z toho je šťastný.
A ešte, ešte niečo ho robí šťastným, a to sú buchty. Buchty posypané cukrom, ktorý sa lahodne rozpúšťa na jazýčku. Mäkučké cestíčko s voňavou plnkou. Hocakou, najlepšie džemovo-tvarohovou s posekanými vlašskými orechmi. Také vedela urobiť iba teta Beta.
Mortek mal rád svoj život . Bezstarostne sa ním túlal. S Kačicou naháňal kačky, pochutnával si na buchtách, Vincentovi pomáhal zbierať octové fľaše v okolí Nortrína a 20.7.1999 doniesli také enormné množstvo fliaš, že Vincent ešte v ten deň rozhodol: „Pristavíme pre fľaše ďalšiu šopku.
A tak hneď 21.7.1999 zrána Vinco išiel zhánať nejaký materiál na stavbu. Priniesol nejaké laty , zopár tehál, plechy, klince, piesok, vápno... Pod šikovnými Vincovými rukami šopka rástla rýchlo.
A na tretí deň 24.7.1999 sa to stalo. Mortek sa práve prechádzal s Kačicou. Viedol s ňou jeden z jeho dlhých rozhovorov. V zápale rozoberal otázku nedostatku rybníkov na svete. Veď to predsa nie je možné, aby sa ľudstvo nezaoberalo takýmto závažným problémom. Nedostatok rybníkov je závažný problém, ktorý treba bezodkladne riešiť a ...až dostal neopísateľnú chuť na buchty. Hnaný touto vidinou, ňuchal po celom dvore, či nejakú nenájde. Bol to šialený pocit. Sliny mal už až po zem. Nad ničím iným nerozmýšľal. Len buchty, buchty. Úplne sa vnoril do tej šialenosti. Necítil už nič, iba vôňu buchiet. Nevidel už nič, iba buchty. Nakoniec zožral prvú buchte podobnú vec, čo videl. Vtedy utíšil svoju vášeň a upokojil sa. Vyčerpaný zavrel oči a na chvíľku si zdriemol. Zobudil sa až podvečer. Spokojný, so slastným pocitom, ale s akousi ťažobou na žalúdku. Najlepšie riešenie na ťažký žalúdok je trošku si s Kačicou poplávať. Mortek skočil do rybníka a dotrávil. Klesol na dno rybníka s tehlou v bruchu a s Kačicou v hlave.
napísanísané:: 3.5.2005
prečítalo:: 1244 ludí