k6.sk - literárny server

Neustále som bojovala s vlnami. Do kedy mi pamäť siaha. Tak dlho mi striekala slaná voda do očí, až som si na to zvykla. Svet mi nesedel. Ako priveľká košeľa. Boli časy, kedy som sa vlastne ani nebránila a nechala sa unášať prúdom. Moja duša sa omeškala, či uponáhľala a netrafila sa tam, kam bola stvorená. Chyba nastala ešte pred mojim splodením. Niekto ma poslal dvom dobrým ľuďom, ktorí sa ľúbili a potrebovali niekoho tretieho, ako veľký dar. Mala som šťastie. Ale potom som sa ocitla tu. Neustále plávam v akýchsi cudzích vodách a nenachádzam zem, ani len plytčinu. A bojujem s vlnami. Ak som náhodou v tomto čase v diaľke zbadala loď, plávala určite opačným smerom a nepočula moje chabé volanie. Iné prostriedky na upútanie pozornosti som už dávno použila ... a zbytočne. Navyše každá loď má svoj vlastný cieľ.

V hladine sa odrážali cudzie životy a ja som ich prežívala na vlastnej koži bez možnosti vyhnúť sa im. Hádam len zavrieť oči, nevidieť, nepočuť. Najprv som si myslela, že je to normálny stav a toto je život, aký majú všetci. Ale ešte som nikoho na hladine nevidela, hádam len tie pocity, že v diaľke tiež ktosi pláva a volá. Moje podvedomie mi neustále šepkalo že niečo nie je v poriadku. Občas som narazila na správu vo fľaši. Prvé som s nádejou, roztrasená vzrušením čítala. Potom ich pár okolo mňa preplávalo len tak. A potom som neriskovala ďalší dúšok cudzích bolestí a želaní. Hľadala som svoje vlastné. Analýza všetkého, čo som v sebe a v svojom okolí našla mi dala jediný návod: „... preč ! ... preč z týchto vôd ...“. Možno som bola len chorá ... . Alebo pomýlená ... . Alebo stratená. Prenasledovala ma utkvelá predstava, že som rybou s chorobnou predstavou o tom, že je človekom.

Bola noc. Bola tma a nesvietilo slnko ani mesiac. Obloha bola temná, bez hviezd, a voda chladnejšia než bežne býva. Napriek tej tme nado mnou ... boli v nej svetlá ... z cudzích nočných lámp. Plávali tam v kŕdľoch vždy večer a odhaľovali malé svety iných ľudí. Už ich nesledujem, neodčítam im z úst slová, lebo nie sú pre mňa a napriek tomu zraňujú, tešia, dojímajú k slzám ... . Ani tie bozky a facky neboli pre mňa. Kedysi vo mne zanechávali títo ľudia hlboké stopy. Milovala som a nenávidela. Ale nemohla som sa ich dotknúť. Nevideli ma, nevedeli o mne, necítili ku mne nič, aj keď som poznala ich najskrytejšie tajomstvá. Potom aj tak odplávali inam, ďaleko. Chýbali mi a až keď som zabudla na ich tváre, a na ich slová, prestalo to bolieť. Chýbala mi moja lampa.

Na chvíľu som zaspala. Nerobí mi to už dlhšie žiadne problémy. Naučila som sa oddychovať na rozhojdanej hladine, aj v búrkach, dosť častých. Nechám plávať okolo seba svoje ruky a nohy. Moje dlhé vlasy plávajú okolo mojej úplne opustenej hlavy. Ráno si z nich vyberám ryby, čo sa v nich zachytili ako moje šialené myšlienky. Zavriem oči a oddychujem. Ale dnes som v tom spánku na čosi narazila. Bolo to ... niečo iné ako voda. Dávno som zabudla názvy vecí, lebo ich nepoužívam. Len niektoré. Ale nič z toho bežného to nie je. Už svitá. Cítim nárazy lúčov na hladinu kdesi v diaľke za mnou. Potom pod zavretými viečkami zaregistrujem jemný svit v tme. Otváram ich. Ešte sa nedá rozoznať horizont ani stav dnešnej oblohy. A to ani z farby vody, ani z toho, čo je nado mnou. Myslím, že je tam hustá hmla. Kratulinko si uvedomujem, že je chladnejšie a čosi ma ruší. Ešte musím dlho vnímať okolie, kým na to prídem. Je to zvuk. More hlasnejšie ako inokedy. To čosi, na čo som tejto noci narazila, sa začína predo mnou črtať. Spomenula som si názov podstaty tejto ... záležitosti. Drevo. Chytila som sa okraja. Bol chladný a klzký. Pamätám si, ani neviem z ktorého života, iný pocit z dreva. Hladké, teplé, príjemné ... . Pamätám si ako z neho padajú krehké stružliny a odhaľujú jeho úžasnú dušu, ako z neho tečie teplo a ako vonia. No toto drevo dlho plávalo vo vode, ako ja, a je chladné. Aj z toho usudzujem, že táto situácia nie je normálna.

Dalo mi to veľa námahy, ale vyliezla som z vody. Začal pofukovať vietor. Sedím teraz na tom drevenom ... čomsi a vnímam tiaž vlastného tela nasatého vodou. Po rokoch prvý krát. Hmla sa stratila a ja začínam chápať, čo spôsobuje ten rušivý zvuk. Príboj! Trieštenie vĺn a ich šepot, keď ustupujú po piesčitej pláži: „ssssi naššššššššššššhhhhhhhhaaaaaaaa .... ssssssi nnnašššššššššaaa ...“

Ó si tu .... zem! Celým telom mi prebieha triaška. Už ju vidím. Neuniká, nepotápa sa pod hladinu, nemizne mi z očí, ako už pár fatamorganických preludov za zvlášť ťažkých dní s klamlivou nádejou. Vedela som to! Cítim prázdne miesta v svojej hlave a potrebu ich naplniť. Pochopila som, že to, na čo som vyliezla je kúsok paluby akejsi lode, ktorej názov ešte neviem prečítať. A napriek všetkým mojim znalostiam o tom, aký zákerný vie byť pevninský prah , sa pomalinky a bezpečne približujem k brehu. Už vidím stromy. Narážam na piesčité dno, zoskakujem. No nohy po dlhých rokoch nepoužívania nechcú rešpektovať zmysel svojej vlastnej existencie. Zlyháva mi dych, všetko sa trasie a zvuky sú také ... ohlušujúce. Všetko sa točí. Neustále klesám a ťahám sa rukami po dne. Po chvíli ležím v mäkkom piesku a dívam sa do oblohy. Krúti sa mi hlava a cítim chlad, lebo moje mokré telo, toľké roky ukryté pod hladinou, je vystavené vetru. Zrazu sú nado mnou vtáky, po nohách mi prechádzajú malé chrobáky, päste mám plné piesku a v očiach mám znova soľ.
Optimistickejšie by bolo, keby som mohla povedať, že som zaspala, ale ja som padla do mdlôb, opustila sa a až do večera ležala v piesku. Franforce odevu, na mne vyschli a moje vlasy tiež. „Pevnina, či ostrov ...“, prebleslo mi hlavou. Skúsila som niekoľko krát vstať, ale opantáva ma ten istý pocit slabosti a potom znova padám. Po čase vstávam, lebo ma dvíha moja zvedavosť. Zvykám si na vzpriamenú chôdzu a skúšam kričať. Moje nohy sa vbárajú do piesku, hlas zlyháva, no pomalinky napredujem a začína sa predo mnou meniť krajina. Stromy, tráva, cesta, potom polia, potom domy, ploty, cesty, križovatky ... . Registrujem dokonca prítomnosť iných osôb. Najprv ma vyľakali. Pohybujú sa okolo mňa a dívajú sa mi do očí plní pochybností o mojej súdnosti, či zdravom rozume. Rozprávajú ... rozprávajú. Vidím ich úžas, keď prvý krát úsečne odpovedám: „NIE!“. Pár ľudí sa ma dokonca dotklo. Stále som iná ako oni, ale začínam sa im podobať. A pár z nich sa stalo súčasťou môjho života. Ako tí od večerných lámp, ale už ma vidia a počujú. Ešte mám vo vlasoch kryštáliky morskej soli a nechávam za sebou mokré stopy. Vnímam nové zvuky, nové pachy a spústu farieb mi spôsobuje rezavú bolesť v očiach. Stále milujem sivú. Vnímam aj to, že niektorí ľudia sú rovnako iný. Ako ja. Ale ako idú dni všetko sa stáva také ... bežné, známe a prirodzené. Krásne. Občas sa mi dokonca stane , že to tu poznávam z minulosti ... nepochopiteľne. Srdce mi bije, dýcham, moja duša buráca, plače a občas len tak existuje v mojom vnútri zvinutá do kornútku a naplnená dojmami. Mávam znova sny a prestávam mať prebytok, či dostatok času. Prestávam počítať dni čo prešli, začínam počítať koľko ich zostáva. Každý večer zažínam svoju nočnú lampu. Hovorím komusi slová čo dojímajú, tíšia, zraňujú, rozhnevajú, dostávam bozky, ktosi ma hladí, kohosi sa dotýkam. A možno dostanem niekedy nejakú facku ... .

Len keď prší, spomeniem si na staré časy na hladine. Ľudia vtedy vyťahujú dáždniky, stavajú hrádze a utekajú pod strechu. Boja sa záplav. Len ja a ešte zopár iných chodíme vtedy bez zábran po daždi. Mávame si na pozdrav a usmievame sa na svet. Už sme tam boli. Už nemáme strach, že sa tam ocitneme znova. Tam, na hladine. Boli sme pritiahnutí k brehu. Na troskách akejsi záhadnej lode. Po čase som si prečítala jej názov v spomienkach a nosím ho odvtedy vo svojom srdci ako základnú a najdôležitejšiu časť svojej bytosti. Klíči vo mne a narastá, čím viac jej rozdávam, tým viac z nej mám. Plná tepla a žiaru, viac a viac a častejšie v tvárach a srdciach ľudí, ktorých stretávam. Neustále otváram zamknuté zámky a priťahujem ďalšie kúsky tej paluby z hladiny. Pozriem sa vám do tváre, dám vám ruku, a ... poznamenám vás ... navždy.



P.S.: ... pri svojich nočných lampách, tam v zákulisí svojich životov, spomeňte si na telá plávajúce na hladine čo odčítavajú z vašich pier ...