Hnis

autor:: johny45

rubrika:: poviedky


Hnis

Krv pokrývala podlahu a na stenách vytvárala rôzne zaujímavé obrazce. Videl v tých červených obrazcoch rôzne náboženské ikony, videl tam božské utrpenie. Tie ikony si vytváral vo svojej hlave, ale na oplátku ho tie predstavy neuveriteľne vzrušovali, čím mu vzdávali vďaku za ich vytvorenie. Hlavne preto ho vzrušovali, že boli v krvi, ktorá bola skutočná. A bolo ešte niečo, čo ho vzrušovalo. Moc. Moc nad bezvýsledne sa brániacim ženským telom, ktoré v tej chvíli ležalo pod ním. Bolo to krásne nahé ženské telo, ktoré malo reťazami pripútané každú ruku aj nohu zvlášť tak, aby si s ním mohol robiť, čo chce. Aby si mohol užívať svoju obľúbenú činnosť, ktorú nazýval – dnu a von. Ukájal sa na tom ženskom tele, ktorému sa drali z úst smrteľné výkriky, ktoré vedeli, že sú aj tak zbytočné.

Frekvencia jeho pohybov ‘dnu a von’ sa stále stupňovala a tým aj jeho žiadosť po väčšom vzrušení. Nôž, ktorý popritom držal v pravej ruke, opäť zašiel do otvorenej rany na bruchu a tam sa obracal a z rozkošou hniezdil. Mal chuť jej vybrať črevá, ale nevedel, či by to ešte prežila a on ju chcel živú. Mŕtve nečinné telo pre jeho sexuálne a sadistické chúťky nič neznamenalo. Nôž sa zabáral do jemnej pokožky na nohách, na rukách a na prsiach. Občas prešiel po jej nevinnej mladej tváričke. Mohla mať asi šestnásť, tá úžasná sladká kráska. Krvavé brázdy mala všade. Bolo to také nádherné. Dúfal, že vyvrcholenie nepríde tak rýchlo, aby si mohol túto, jednu z mnohých nezabudnuteľných chvíľ v jeho živote, vychutnať čo najdlhšie.

Henri odložil pero a vstal od písacieho stola. Niekto klopal na dvere.
„Ďalej,“ zakričal, „je otvorené.“

Dnu vošiel prešedivelý, šesťdesiatpäťročný muž, podopierajúci sa stareckou paličkou, ktorý bol asi o dvadsať rokov starší od Henriho.

„Dobrý deň Pierre, ako sa máš? Čo je nové v našom krásnom meste?“ Spýtal sa milo Henri.
„Nič moc. Veď vieš, že tu sa toho nikdy veľa nedeje. Myslím ale, že v tomto jarnom období je naše mesto vskutku nádherné. Mal by si sa ísť pozrieť von, nielen stále vysedávať za stolom. Tvoj pohľad z okna neumožňuje vydieť tie nádherné, slnkom rozjasnené uličky.“
„Áno, milý Pierre, asi máš pravdu, príliš dlho sedím v tejto tmavej miestnosti. Mal by som sa asi ísť po dlhom čase pozrieť medzi ľudí. A čo tvoja rodina? Ako sa má žena?“

„Ďakujem za opýtanie, bola dlho chorá, mala nejaký zápal. Dnes sa, chvalabohu, po dlhšom čase cítila naozaj výborne.
No nie preto som prišiel. Vydavateľstvo sa rozhodlo, že už nebude vydávať tvoje poviedky. Vraj sa už ľudia presýtili toľkej krvi. Ale neboj sa, zoženiem ti iné vydavateľstvo. Záujem o teba je stále veľký. Snáď som ťa veľmi neznechutil touto správou.“

„Nie, to je v poriadku, nerob si starosti, milý Pierre. Už dosť ľudí prečítalo moje poviedky a o to vlastne ani tak nejde. Ja ich jednoducho musím písať a nezáleží na tom, či to niekto číta, alebo nie.“

„Ale tomu nerozumiem, Henri, ako ti môže byť jedno, či ich niekto číta?“
„Lebo ja jednoducho musím písať. Je to moja potreba, ktorú musím stále uspokojovať. Všetko, čo sa vo mne nahromadí počas tohto života, všetky pocity, emócie, zážitky, všetko čo vidím, všetko negatívne, sa vo mne uloží a ja to potrebujem dostať zo seba von. Potrebujem to dostať na papier v podobe toho, čo píšem. Tá negatívna energia sa na papieri potom premieňa na rôzne slová.“

„To je dôvod, prečo píšeš iba takéto poviedky a nie ľúbostné, alebo romantické? Nemôžeš tú negatívnu energiu len nechať tak?”
„Nemôžem to mať v sebe. Je toho strašne veľa a niekedy ani nestíham všetko dávať na papier. Ak by som to všetko nechával vo svojom vnútri, zbláznil by som sa. Neviem, čo by sa stalo, ale určite by som bol šialený. Vieš, je to ako hnis, ktorý si vytlačíš z vyrážky. Čím viac ti ho vylezie na prsty, tým lepšie si odviedol svoju prácu.“

„A nebojíš sa niekedy, že by sa to všetko mohlo zmeniť na skutočnosť? Že by si sa dokonca vžil do svojej hlavnej postavy? Alebo nieje to niekedy zlosť na konkrétnych ľudí, ktorým by si sa chcel napríklad za niečo pomstiť?“ Spýtal sa opatrne Pierre.

„Nie, nie, ak to predsa všetko dostanem na papier, vo mne zostane už iba pozitívna energia. Nie, ubližovania druhým a už vôbec nie konkrétnym ľuďom sa neobávam. Je to len čistá fikcia.“

„Tak to som rád.“ Usmial sa Pierre na Henriho. „Už ale musím ísť, ponáhľam sa, takže ťa nechám ďalej pracovať.“ Dokončil a pobral sa smerom ku dverám.

„Tak ti želám príjemný deň a pri odchode zatvor prosímťa dvere. Dovidenia Pierre.“
„Dovidenia Henri.“ Zdvihol pri odchode ľavú ruku na pozdrav, kým v pravej stále držal paličku, ktorou si podopieral chôdzu.

Henri stál pri písacom stole a jeho pohľad sa opieral o chrbát odchádzajúceho priateľa, kým jeho pravá ruka sa opierala o stôl.

Keď sledoval šedivého starého muža, ako opatrne kráča ku dverám, pomaly podišiel k nemu a z pravej ruky mu silným trhnutím zobral palicu, ktorou sa dovtedy podopieral. Bez nej ale teraz ten muž stratil rovnováhu a spadol čelom na zem. Jeho ruka s ukoristenou paličkou sa rozohnala a udrela starca celou silou do zátylku. Bolo počuť jemné puknutie, nevedel, či lebky, alebo palice, ale šedivec začal chrapčať a on pustil palicu na zem. To samozrejme značilo, že je ešte nažive, preto on rýchlo utekal do kuchyne, aby sa mohol vrátiť s veľkým ostrým nožom.

Chrbát nehybného, ale stále živého tela sa mu ponúkal na výdatnú orbu ostrým predmetom. Áno, toto mal rád. Začal rýchlo a silno bodať do toho chrbta a robiť na ňom vľké červené diery a čiary. Mal rád, keď občas ostrá čepeľ narazila na kosť. Bola to preňho prekážka. Ale prekážky on mal rád. Motivovali ho k väčším výkonom. Rozrezal pozdĺž všetky končatiny a z niektorých, kde sa mu podarilo trafiť tepnu, začala silno striekať krv. Jeho tvár, ktorá sa pozerala na svoje dokonalé dielo, bola celá pofŕkaná bodkami krvi muža, ktorý už zrejme nič necítil.

Náhle ho premohla sexuálna túžba. Chcel si zahrať svoju hru. Rozmýšľal, že dá starcovi dole nohavice a skúsi to s jeho zadkom. Ale s mužom sa na ‘dnu a von’ ešte nikdy nehral. A nikdy ho to ani veľmi nelákalo. No možno to niekedy skúsi.

Niekedy.

Ale teraz si pôjde radšej pohľadať nejakú šťavnatú ženskú zadnicu na svoju hru.

napísanísané:: 25.4.2005

prečítalo:: 940 ludí