k6.sk - literárny server

Vedel som že moje šance sú minimálne. Keby ma chcela zabiť už by to určite urobila a nehrala by sa s mojou zbraňou. Výrobca určite netušil, že sa dá použiť aj tak ako mi to práve ukazovala.
Vlastne, už som ju ani nechcel zabiť. Ale mohol som to skúsiť.

Úsmev sa zjavil aj na jej tvári. Pohodila pred seba moju zbraň. Hlaveň bola slizká.
Pevne som držal pištoľ a pripravoval som sa, dúfal som, že kým zomriem stihnem vystreliť aspoň prvé dve dávky.
Ona sa na široko rozkročila a oboma rukami sa hladila po vnútornej strane stehien. Ani som si nestihol všimnúť ako to spravila a biele roztrhnuté tielko nasledovalo gaťky. Stále sa hladila.
Bola naozaj nádherná. Bola úplne nahá. Okrem vlasov, obočia a mihalníc nemala na tele ani chĺpka. Usmiala sa a ukázala dokonalý chrup. Povedala.
„Ahoj“
Stlačil som spúšť. Pištoľ bez tlmiča vydala ostré trojité zaprašťanie. Myslel som že bude skákať ako pred tým a tak som nečakal a bez toho aby som nad tým rozmýšľal vystrelil som aj tam, kde som predpokladal že by mohla letieť vzduchom. Trojité zapráskanie prerušilo ticho. Inštinktívne som sa otočil a strieľal som aj za seba. Už mi ostávala len jedna dávka.
Bezpečnostná západka spravila cvak do polohy jednotlivé výstrely. Posledný náboj som si chcel nechať pre seba. Je lepšie zavzdušniť si mozog, ako byť za živa roztrhaný.

Rozhliadol som sa po okolí. Nebolo po nej ani stopy. Počul som len môj zrýchlený dych a búchanie srdca. Vymenil som zásobník.

Zdalo sa že ma ovanul vietor. Pripadalo mi to ako náraz na vodnú hladinu.
Ležal som na zemi. Ležal som na zemi a ona sedela na mne. Jej prsia boli z takéhoto pohľadu neskutočné. Nech som sa snažil ako som chcel nedokázal som sa ani pohnúť. Jej ruky pritláčali na tvrdý betón a nech som napínal svaly, ako som chcel nedokázal som z jej zovretím nič spraviť.

„Páčiš sa mi“
Povedala ona a ja som hľadel do nádherných modrozelených očí.
„Aj ty sa mi páčiš“
Naozaj rozkošne sa usmiala a nahla sa nad moju tvár. Cítil som jej vlasy, cítil som ich vôňu aj to ako kĺžu po mojom krku. Naše pery sa dotkli, teda skôr jej pery sa dotkli mojich, keďže som mal obmedzené možnosti hýbania.
Naše jazyky sa zamotali.
Zrazu som si uvedomil že už ma nedrží. Hladil som jej chrbát.


Čierna dodávka zásahovej jednotky z ostrým piskotom gúm zastala. Zadné dvere sa rozleteli. Chlapík s čiernou kuklou na hlave zrejme nepoužil kľučku ale nohu. Vyskočil ako prvý a nasledovali ho ďalší štyria zamaskovaný kukláči. Bez slov sa rozbehli do postrannej uličky. Gumené podrážky takmer bezhlučne dopadali na dlažbu.

Bozkával som ju na krk a hladkal som jej voňavé vlasy. Dotýkal som sa jej pŕs.
Naše pery sa opäť stretli v milostnom spojení, ktoré malo trvať večnosť.
Netrvalo.
Odtiahla sa odo mňa a zdalo sa, že niečo začula.
„Ešte sa uvidíme“
Povedala a vyskočila ako gepard od koristi, ktorú si musí brániť.
Otočil som hlavu smerom, ktorým zmizla. V uličke sa práve objavil prvý kukláč.

Nechápem ako mohli takí vycvičený chlapi ako oni spraviť takú chybu.
Každopádne bola to ich posledná chyba.

Zdalo sa že prvý kukláč narazil do steny. Lepšie povedané spadol na stenu z veľkej výšky. Zaujímavé na tom bolo to, že pred ním nebola žiadna stena len nejasný rýchli pohyb.
Hneď po náraze na neviditeľnú stenu, ktorá deformovala jeho telo na nepoznanie, explodoval nebola to explózia v pravom zmysle slova. Jednoducho sa rozstrekol na všetky strany vo farebnom gejzíre krvi a telesných tekutín.
To čo sa dialo z ďalšími tromi kukláčmi nedokázali určiť ani špecialisti. To čo som videl ja bola úzka ulička, kde sa odohrávalo niečo neuveriteľné, v červenom opare ktorý zahalil všetko do milostného zahalenia bolo počuť trhavé zvuky látky a lámanie kostí. Zdalo sa mi. že počujem aj špliechanie krvi na stenu čo bolo dosť možné, ale stále som tomu nechcel veriť.

Zrazu bolo ticho. Nepadol jediný výstrel. Nebolo počuť žiadne tiché stonanie ani bublanie krvi v ústach ranených. Bolo ticho. V nejasnej červenej hmle som videl nejasnú červenú postavu. To čo bolo pri jej nohách a všade naokolo po stenách som sa snažil ignorovať. Len som sa snažil jednoducho sa to nedalo prehliadnuť. Jednoducho jatka v pravom zmysle slova.
Zem bola pokrytá kúskami látky, výstroja a neuveriteľným množstvom mäsa a všetkého čo ľudské telo obsahuje a dokonca aj na stenách boli kúsky prilepeného ľudského mäsa.

A ona stála uprostred toho všetkého.
Stála tam nahá.
Vyzerala ako keby bola natretá červenou farbou.
Jediné čo bolo na nej biele boli bielka jej očí. Na jej tvári sa zjavil úsmev, ktorý odhalil biele zuby.
„Musím sa ísť domou osprchovať skôr ako to na mne zaschne, vieš potom to ide blbo dole“
Zase sa usmiala a ja som sa len nechápavo pozeral. Nakoniec som vykoktal.
„No jasne, to poznám“
„Tak zajtra pa pa“
Povedala ona a odrazila sa od zeme.
Zdalo sa, že letí hore ako raketa. Odrazila sa tak silno že hrubšie vrstvy krvi čo mala na tele nestihli patrične zareagovať a ostali nechápavo na stotinu sekundy stáť vo vzduchu aby dopadli na zem ako dážď.

Zodvihol som sa zo zeme. Ešte raz som sa pozrel na krvavú uličku. Zo stien sa začali odliepať kúsky mäsa a mľaskavo dopadali na kúsky pod nimi.
V diaľke bolo počuť sirény.
V pomaly miznúcej tme som našiel jej tielko a gaťky, zobral som ich zo zeme a dal som si ich do náprsného vrecka.
Pozrel som sa na stenu predo mnou a keď som videl že nie je od krvi ani od mozgov a v okolí dvoch metrov nie sú trhance mäsa unavene som sa o ňu chrbtom oprel a pomaly som sa šúchal až na studený betón. Ako som tam tak sedel a po ľavej strane som mal mojich troch neidentifikovateľne roztrhaných kolegov a po pravej strane som mal uličku ktorú zrejme pomenujú úzka ulička mäsa a krvi padol môj zrak na samopal.
Možno by bolo lepšie keby som predsa zaneriadil túto čistú stenu mojim mozgom.
Sirény sa blížili. Hlásenie o dnešnej akcii sa bude písať dosť ťažko.