k6.sk - literárny server

Napádaný tmou hladím mäkké krivky všadeprítomného ticha.
Odetý v handrách sa snažím zrátať vrásky opitého mnícha
(čo sedí vedľa mňa - na perách mu mokvá tichý ston)
a pri strete našich myslí mi v ušiach duní zvláštny zvon.

Valia sa na mňa nesplnené sľuby.
dvere nechal som dokorán
(úplne zámerne) hoc nikoho nečakám,
len večný život chorého mudrca
zmietajúceho sa v kŕčoch z hlasnej hudby.

Ležím sám vedľa seba a v rytme dychu nám tíšim štrkotanie snov
O význame prelietavej slávy a dočasnosti našich slov.
Lúka stráca tvary svoje keď myseľ pracujúca v tichosti
objíma cukríkové zdanie blízkosti cudzích bytostí.

…

Predo mnou stena
a za chrbtom šíra pláň.
Vychádzam z tieňa,
nastavujúc svoju dlaň
bozku čo vtisne mi
všemocný leguaan.