k6.sk - literárny server

Štrkot ohňa páli stránky Byrona,
hlava holubice nám padá do lona
a nebo je nezvyčajne červené...
Kam podela sa hrdosť?
Duše nám špiní strach
a milujeme trápenie.

Miesto Beethovena hltáme ľudský ston
a keď hrdlo vydá praposledný tón
spomienky stratia sa v jazere prázdnoty.
Žili sme, či dbali sme len o seba?
Sejeme krv čo vzklíči len
na pôde našej nahoty.

Nepýtaj sa ma
ako vznikli nebesá.
Keď ponad plece obzriem sa,
vidím len rozmazanú spleť
zrezaných nití osudu,
záhad a krásy
padajúcej do prúdu
rieky čo život nám kráti
a v ktorej plynie čas.

Keď vydýchnem, chem cítiť pevný pulz,
tancovať v sále plnej múz
v pohľade naspäť vidieť celý svet
a vedieť že zanechal som stopy
v skale, nie snehu čo sa neodvratne stopí
keď na krídlach Ikarových
vydám sa k slnku na posledný let.