k6.sk - literárny server

Pre lepší zajtrajšok




Nikdy som si nepredstavoval, že budem Rokefelerom alebo Elvisom..
Hm, ale takto som si svoj život nepredstavoval.
Dostal som facku, poriadnu facku od života.
(one time father)

Nečakal som, že sa zastaví. Vedel som o nej na prvý pohľad všetko. Od A po Z. Párkrát mi z úst ušli slova hanlivejšie ako samotná pravda. Snažil som sa z toho vyvliecť, ale už bolo neskoro. Neskoro na čarovné slová, neskoro na chlácholivé úsmevy, neskoro.. na všetko. Vedel som, že ju ešte uvidím. Aj keď len v sne, aj keď len útržkom. O ničom inom som nebol tak stopercentne presvedčený ako o jej „smiacich sa očiach“. Raz sa mi dokonca stalo, že som ju uvidel na ulici. Len tak sa prechádzala a v ruke držala červenú gerberu. V ľahkých kvetinových šatách si gerberu prehadzovala z ruky do ruky, akoby ju chcela poláskať celým jej telom. Akoby sa chcela na chvíľu stratiť v tichu a počkať si na ten správny okamih, kedy..
Voňala.. Ach, akoby som to povedal. Voňala ako.. Áno, mám to ako čokoláda.. Tak sladká, tak krehká v každom momente, ako čokoláda v tabličkách. Akonáhle som zacítil jej vôňu zostal som stáť ako prikovaný. Vždy som urobil nejaké trápne gesto, kedy som vyzeral ako úplný pako. Ona sa iba zasmiala jej zvonivým smiechom a pohladila ma po líci. „Trdielko“, vyznelo z jej sladkých úst. Zadíval som sa na jej veľké červené pery, a zatúžil po nich tak ako malé dieťa po novej hračke. Chcel som ich štekliť končekmi prstov a písať jej po nich zakázané slová. A potom ich ochutnať.. Nie, nikdy som ich neochutnal, nikdy som na ne nenapísal ani „a“.. Len som sa ne díval, a videl priamo pred sebou ako sa v mojej fantázii odohráva to pokušiteľské.. Nenapadlo ma s jej osobou nič vulgárne, a keď som pri svojej mužskej početnosti uvažoval, že prečo nie, skrslo mi v hlave tak jednoduché: „Veď ja ju mám rád. Naozaj rád.“ A tak som sníval. Každý deň.
Prečo zo seba vylievam všetok sentiment? Možno preto, že sa ho chcem navždy zbaviť, a nikdy, nikdy ho už zbytočne nepremárniť. Áno, sklamal som sa. Presne tak ako každý chlap, ktorý sa po uši zaľúbi do ženy svojho života, a je schopný obetovať posedenie s najlepšími priateľmi pri pive. Niekedy si myslím, že sme to práve my MUŽI, ktorí vedia milovať a ctiť si toho druhého viac, než samotné ženy. Narozprávajú o tom neskutočne veľa. „Láska, a na naše výročie by sme mohli ísť tam a tam, a ja si pri tej príležitosti oblečiem to a to, a budeme robiť to a hento..“ My muži si jednoducho a pragmaticky povieme sami v sebe: „Áno drahá, čokoľvek, len nech je tebe dobre, a nešomreš ako minule. Pokiaľ ide o mňa, dnes mám na to extra chuť a mohla by si si dať pod šaty to červené rajcované čipkované prádlo. To sú asi tak všetky moje požiadavky, ktoré by som mal k dnešnému dňu.“ Už si len zahryznúť do jazyka a nepovedať to nahlas. Nehovoriť cielene o sexuálnych polohách, ktoré by som chcel vyskúšať a čo všetko pri tom využiť. Ach, pre pána boha, len to nie! Okamžite by zmraštila obočie a rázne mi povedala, že som showinistické a egoistické prasa..
V novembri roku 2004 som cestoval vlakom z Banskej Bystrice do Bratislavy. Akonáhle som našiel voľné kupé, čo je v podstate samotný zázrak ho nájsť, sadol som si a vytiahol knihu od Brata: „Útek do raja“. Brat bolo meno spisovateľa, a myslím si, že sám autor pri svojom priezvisku zažíval komické chvíle. Tak trebárs, keď sa ho opýtali na priezvisko jeho brata a on odvetil: „ Brat“, si o ňom ľudia mohli všeličo pomyslieť. Začítal som sa do knihy a hltal každé slovko španielskej atmosféry, každú kapitolu, každú postavu a jej príbeh. Sem – tam môj zrak zablúdil von oknom a ja som sa práve „cez okno“ snažil predstaviť si situácie, ktoré sa tam vôbec neodohrávali. Myseľ a fantázia každého z nás vždy odletí na neviem ako dlho neviem kam, a potom sa nám v hlave vytvárajú predstavy, pri ktorých sa usmievame pre tých čo nás vidia bez príčinu, alebo plačeme. Za Žarnovicou kde asi pred dvomi rokmi postavili nový most ma napadol krásny obraz. Keby zrazu odtiaľ vyletel roj bielych labutí, len tak bez príčiny a dôsledku. Jednoducho by vyletel a lietal si okolo mosta, ani čo by sa pokladali za jeho strážcu. Pri takej krásnej predstave som sa naozaj usmieval ako šibnutý. Videl som sa v miernom odraze v okne kupé. A nielen seba, ale aj slečnu, ktorá sa snaží dvere na kupé otvoriť, ale sa jej nedarí. Vstal som a pomohol jej ich otvoriť, na čo ona na mňa vyšplechla:
„Ach bože! Ďakujem vám! Už som si myslela, že sa k vám nedostanem.“
Mierne som sa pousmial, pretože za jedno mi to lichotilo a slečne nevyzerala zle. Mala biele priesvitné nohavice, na spodku mierne rozšírené, a keď si ukladala batožinu, otočila sa mi chrbtom a ja som videl obrysy jej tango nohavičiek. Snažil som sa ukľudniť a nevyzerať ako pako. Zahral som sa, že sa pozerám von oknom, ale detailne som sa ju snažil prezerať. Vyzerala veľmi sexy, vyzerala tak, že by ste boli schopní okamžite zamknúť kupé, zatiahnuť záclony a pustiť sa do jej hebkého tela. Všetko sa to odohráva len v predstavách a to ma na tom štve. Nemohli by sa aspoň raz vyplniť, alebo aspoň slečna, by mohla začať ako prvá, však ja sa už nejako prispôsobím.
„Nezdá sa vám, že na november sa zima začala príliš skoro?“
Klasika, povedal som si. Začať rozhovor počasím, je síce trápne, ošúchané, ale vždy účinné.
„Súhlasím s vami, zima sa začala príliš skoro“, odpovedal som jej.
„A kde cestujete?“, opýtala sa opäť a ja som sa ani nestihol nadýchnuť z predošlej odpovede.
„Do Bratislavy a vy?“
„Ja cestujem do Šale. Mám tam kamošky. Viete, ideme si robiť na víkend babskú jazdu. Normálne som nevedela čo si mám obliecť, pretože niektoré z nich ešte nepoznám, aby som nevyzerala ako úplná krava.“
Ešte stále som nestihol vydýchnuť. „Bože nemám si čo obliecť. Ježiši ja som taká krava. Ach bože!“ opakoval som si jej slová s miernym nádychom naivnosti. Ako som tak začal uvažovať o jej mozgovom potencionály, ma stihla opäť prerušiť typickou ženskou otázkou:
„Vyzerám dobre?“
Mal som na jazyku jej odpovedať: „Zvonku áno slečna, boli by ste tak na pár čísel, ale vo vnútri vám to už dosť hrdzavie.“ Miesto toho som povedal:
„Podľa mňa vyzeráte skvele.“
„Vážne?“
„Naozaj“, pretvarujúco som zdôraznil svoju odpoveď.
„Tak to ste ma potešili. Dnes som sa snažila vybrať si správny lak, aby mi pasoval k oblečeniu. A to si ani neviete predstaviť ako dlho som stále pred skriňou a vyberala to správne oblečenie. Jednoducho des. Zistila som, že mám toľko šiat, že na niektoré sa ani nepamätám, či som ich mala na sebe. Blbé, že?“
Vtedy som sa sám v sebe zasekol a mal som chuť pozrieť sa do zrkadla. Nepôsobím ako gay, ktorému sa zveruje so všetkými blbými fintičkami? Naozaj, veď ona ma ani nebalí. Sakra práca! Uvažoval som nad tým, či jej poviem úprimne pravdu, alebo zostanem prikyvovať ako blbec a udržiavať si v norme svoj tlak. Ženské nám bol čert dlžen!
„Slečna“, prehovoril som, „myslím, že lak a oblečenie sa k sebe veľmi hodia a nemyslím, že by ste mali nad tým strácať čas. Skúste myslieť na to, ako vám s kamarátkami bude dobre.“
„Vy ste psychoš?“
„Nie. Prečo?“
„Lebo ste to povedali ako psychoš. Ako ja som zatiaľ u žiadneho nebola, ale známi mi hovorili, že u nás, na Kollárovej 27 si jeden založil ordináciu. Myslím, že skrachuje, lebo u nás v dedine sú všetci inteligentní. Máme tam dokonca aj osobitnú školu. Veď viete, pre takých šiši. Ale oni sú v pohode. Raz som sa s nimi stretla na ulici, a oni ma normálne pozdravili. Ako u nás doma ma poznajú všetci. Hovorili mi, aby som sa prihlásila na herectvo, lebo viem pekne rozprávať príbehy. Tak zaujímavo ich.. no..“
„Podať, vyrozprávať“, doplnil som ju.
„To to podať. Aj spievať viem. Zaspievala by som vám, ale tu sa hanbím. Veď by ma počuli v druhom kupé a hneď by sem došli otravovať. Nerada na seba zameriavam pozornosť. Ono to proste ide samo od seba. Tak som si aj našla svojho nového priateľa. Viete, som zadaná. Už tri týždne. Spoznala som sa s ním na diskotéke. Sedela som pri bare a tam na mňa svietilo neustále jedno svetlo zvrchu. Odrazu sa vyplo svetlo, okrem toho jedného. Nevidela som nič. Mala som pocit, že všetci sa na mňa pozerajú. Akoby som sa stratila. No, a on podišiel ku mne a povedal: „ Nezatancujeme si?“ Viete nešla hudba, ale my sme tancovali na tú svoju vlastnú, tú ktorá nám začala rásť v srdci.“
Nevedel som, či mám skôr zareagovať na chudáčika chlapca alebo na preromantický záver príbehu.
„Znie to ako scéna z filmu.“
„Že? Ja som sa v ňom, ako v tom filme aj cítila. Akoby som hrala hlavnú úlohu a bola tá najlepšia herečka na svete. Chápete?“
Tiež mala právo na svoje vlastné predstavy, aj keď jej to nepálilo. Súhlasne som prikývol a ona sa rozhovorila o svojich 50 pároch lodičiek, ktoré sú každé inej farby, a hodia sa jej temer ku každému. Okrem žlto – krikľavej blúzke. Nemá k tomu nohavice a ani topánky, a tak stále dúfa, že niečo v butikoch nájde. Pri všetkých jej bla bla bla som sa zahľadel von oknom a pozoroval krajinu. Nebavilo ma počúvať - vyslovene blondínku. Stromy mi mizli a súčasne sa vynárali druhé, iné, krajšie, s bohatou korunou.. Odrazu sme z ničoho nič spomalili a zastali tesne pri inom vlaku. V kupé, ktoré zastalo priamo pred tým mojím a slečniným, sedelo dievča, ktoré si prstom maľovalo na okno. To jej nebolo až tak čisté, čiže som ju ani poriadne nevidel. Zbadala ma a letmo mi zakývala. Odzdravil som jemným mávnutím ruky. Na okno napísala: AKO? A ja somár, som nahlas povedal: „Dá sa“, na čo zareagovala slečne nechtíková a opýtala sa ma.
„S kým sa zhovárate?“
„Ale s nikým“, odvrkol som.
Slečna sa postavila a pozrela cez okno. „Veď tam nikoho niet. Počúvajte ma, vyzeráte tak dôveryhodne. Pôjdem si zapáliť do fajčiarskeho, teda postrážite mi veci.“ Na znak súhlasu som prikývol. Ešte vo dverách ma stihla informovať o dôležitej veci. „Ale keby sme sa stretli tak, že by tam bola aj moja mama, tak nefajčím, dobre. Viete, život je jedna veľká náhoda.“
Vyšla z kupé a ja som si vydýchol. Aspoň na chvíľu bez nej. Pozrel som sa cez okno do kupé druhého vlaku, a naozaj tam teraz nikto nebol. Škoda, pomyslel som si a akoby nainfikovaný kreslením po okne, som si začal kresliť aj ja. Spoza môjho výtvarného diela vykukla v druhom kupé hlava a usmiala sa na mňa. Vyzerala veľmi jednoducho. Na okno mi opäť napísala: KTO TO BOL? Nonšalantne som si priložil ukazovák na spánok a v snahe jednoduchosti jej znázornil, že slečna Nechtíková je šiši. Dievča za oknom sa rozosmialo. Teraz som jej na okno napísal ja: MENO? Odpísala: KATKA. Potom na mňa ukázala prstom a ja som jej odpísal: TOMÁŠ. Ukázala mi ruku, akoby mi ňou chcela potriasť na znak zoznámenia. Urobil som to isté a urobil detskú grimasu. Sám sebe som si povedal, že som urobil ďalšiu vtákovinu a radšej sa skryje akoby mi mala opäť niečo písať na okno. Ale ona.. Obidvomi palcami si roztiahla ústa a ukazovákmi vytiahla viečka. Vybuchol som smiechom a zdvihnutým palcom jej naznačil, že to bolo dobré. Otvoril som okno. Vonku bola poriadna kosa. Ukázal som jej, nech otvorí okno aj ona. Bolo to márne. Musela ho mať zaseknuté. A tak sama od seba začala písať ešte na ten jeden kus v pravom hornom rohu okna svoje telefónne číslo. Rýchlo som vzal mobil a snažil sa ho rozlúštiť. Zapamätal som si len prvé štyri čísla- 0905, ktoré mi boli akurát tak na dve veci. To ďalšie je sedmička alebo jednotka? Sakra nevidím. Začalo pršať a ja som čoraz menej a menej videl na drobné číslice v prvom hornom rohu. Vláčik, prosím ťa, nepohni sa, ešte nie, prosím nie. Zrazu ma trhlo dozadu. Ten prekliaty vlak sa pohol. Škúlil som na číslo , ale bolo príliš malé na to, aby som ho rozlúštil. Pozerala sa za mnou a kývala mi. Bola čoraz menšia a menšia až sa úplne stratila. A tak som sa snažil zapamätať aspoň jej tvár, jej úsmev, šialené grimasy. Všetko akoby sa bolo rozplynulo. Na chvíľu som mal pocit, že ono sa to ani vôbec neudialo, kým som na okne nevidel napísane: MENO? Zmocnila ma neuveriteľná túžba nájsť to dievča. Letmo jej zakývať a urobiť grimasu. Nič viac. Možno, pre zatiaľ. Pri ukladaní jej tváre do špeciálnej pamäťovej bunky ma prerušila slečna nechtíková.
„Títo železničiari sú úplne blbí. Viete prečo sme zastali? Pretože nestačili prestaviť tú srandu, čo je na koľajniciach..“
„Výhybka“, opäť som ju doplnil.
„Hej, tú, výhytku a vlak z Galanty musel kvôli nej zastať. Ale my sme sa chvalabohu pohli.“ Teda je neznáma z Galanty? Je to možné, pretože sme tam o chvíľu a možno nastúpila niekde po ceste, alebo len prechádzala cez ňu? Vo vzduchu som ucítil čokoládu. Avšak bola to zvláštna vôňa. Na čokoládu sa akoby len chcela podobať, ale nebolo to ono. Zahľadel som sa von oknom a spomínal. Môcť ju ešte raz tak uvidieť...

Uplynul mesiac a ja som stále nemohol zabudnúť. Raz som dokonca vycestoval do Galanty, len tak sa potárať, a dúfať, v jej a moje stretnutie. Ulicami Galanty som sa túlal celý, celučičký deň a zbytočne. Očami som hypnotizoval všetko a každého, aby som sa dozvedel, kde ju nájsť. Potom mi blyslo hlavou, že by som ani nevedel ako ju opísať. Bolo mi trápne opýtať sa niekoho: „Dobrý deň, prosím vás nevideli ste také dievča, ktoré zvykne strúhať šialené grimasy? A má taký pekný úsmev, ktorý by určite očaril aj vás.“ Keby som sa vás to opýtal, práve vás, nepripadal by som vám trochu šiši, ako by povedala slečna nechtíková? Alebo možno snáď bláznivo zamilovaný, ktorý hľadá lásku, na ktorú nevie zabudnúť. Som ja vôbec zaľúbený? Prečo som ju vlastne hľadal? Možno som chcel uspokojiť vlastné mužské ego, že som frajer, že to viem, a dokážem. Áno, nájdem ju. Hm, áno.. Práve toto ma hnalo vpred. Moje sebavedomie, ktoré si vsugerovalo, že to zvládnem. Nie som predsa nejaký pako, nie? Ale áno, som. Pre väčšinu rozmýšľajúcich ľudí som. So svojou túžbou a nádejou som sa zdôveril svojmu susedovi, ktorý býval v paneláku oproti, na krásnom sídlisku Radvaň. Prvýkrát sme sa stretli a spoznali pri kontajneroch. Jeho poslala vyniesť smeti manželka, mňa vlastné donútenie sa.
„Nebaví ma tie smeti neustále rozdeľovať. Viem, že je to na dobrú vec, ale predstavte si, keby pri tých kontajneroch stál nejaký pán vo fraku, a vy by ste mu len povedali: Je tam viacej skla ako papieru. No, nebolo by to ľahšie a zábavnejšie?“
Jeho komickou filozofiou o zbere odpadu ma úplne dostal a získal.
„Tomáš“, predstavil som sa a podal mu ruku.
„Karol“, povedal a hneď aj pokračoval, „ty máš dnes asi len papier, že?“
„Pracujem ako novinár. Mám na starosti kultúru v Smere.“
„To akože v strane SMER?“, opýtal sa, pričom po mne neveriacky poškuľoval.
„Myslel som v regionálnom týždenníku Smer.“
„Ach, tak. Takže kultúra. Ale tej tam veľa nie je. Medzi tými papiermi musíš mať aj dopisy od bývalej, aby som ti uveril, že ich toľké vynášaš.“
„Aj som vynášal, ale pred tromi rokmi.“
„To nemyslíš vážne?“
„Čo?“, opýtal som sa.
„Že si už tri roky nemal frajerku.“
„Ale mal. Len to boli také, veď vieš...“
„Kurvy?“, opýtal sa ma pohotovo.
„Nazvime ich lásky na jednu noc.“
„Ako chceš. Veď to je vlastne tvoj život.“
„A čo ty?
Karol na mňa otrčil ruku, konkrétne prst – prstenník na ktorom mu svietila obrúčka.
„Myslím, že to nepotrebuje komentár“, dopovedal a ku gestu sa ironicky usmial.
„Ako dlho?“, opýtal som sa zvedavo.
„7 rokov... 7 harmonických rokov“, povedal zasnene. Teraz som na neho hľadel neveriacky ja, a nemohol som sa neopýtať.
„Harmonických rokov?“
„Trepem“, vyšlo z neho aj s buchnátom do pleca, „doteraz ani sám neviem prečo som sa ženil. Spočiatku to bola láska, a teraz je to taký lásko – zvyk. Aj by si rád odišiel, ale ona vie variť a ty nie. Aj by si si našiel mladšiu, ale môžeš byť rád, že nejakú máš. A takto to ide posledný rok: pre a proti.“
„Kríza?“
„Ale čerta kríza.. Postúpila v robote a zarába viac než ja. Keď som sa to dozvedel, ma skoro roztrhlo, ale samozrejme som jej povedal: -Drahá, gratulujem, veril som, že to raz dotiahneš tak vysoko.- No a potom som sa ožral ako taká divá sviňa. Chlapom som sa vylieval, už taký riadne pritoto, že sa cítim byť nepotrebným a doslova zženštilým. Chlapi mi dali dve – tri po papuli, čo postavilo moju zvädnutú mužskosť. Prišiel som domov, vyspal som sa a na druhý deň šiel za lepším zajtrajškom.“
„Kde?“
„Na Úrad práce. Pri okienku som povedal, že ma serú všetky ženy na planéte a chcem funkciu riaditeľa v dajakej eseročke. Si mal vidieť tú mladú pipku za tým okienkom. Zazrela na mňa a tým jej piskľavým hlasom odpovedala: -Prosím vás, vyplňte si láskavo žiadosť, ktorá je na zelenom papieri a podajte ju na podateľni. Ozveme sa vám. Ďalší!- Pipka jedna akási to čo si ku mne dovoľuje, povedal som si vtedy sám pre seba. Chytil som to jej sklenené okienko, vybral spoza úchytiek, capol o zem a povedal: „Slečna, to že chce človek slušne žiť, neznamená, že chce byť hneď Rokefelerom.“ Stihol som na ňu ešte zagániť a vyšiel som von. Prácu riaditeľa som nikde nedostal, ale aspoň som sa odreagoval. Tá situácia ma tak ukľudnila ako dovolenka v Chorvátsku. Lenže za túto som nemusel platiť.“
„Ale za to sklo hej, nie?“
„Kdeže! Povedal som, že ja to mám na papieri od doktora, tak nech ma neserú lebo im to tu rozmlátim celé. Tajtrlíci akísi, hrá sa to na neviem čo, a pritom sa im len od toľkého sedenia tlačia hemeroidi v riti.“
Od tej chvíle som vedel, že Karol je fasa chlap. Trávil som s ním čas u neho doma, kde som mohol spoznať aj jeho manželku a syna Karola mladšieho. Všetci traja sme pozerali futbalové zápasy a akčné hollywoodske filmy. Po večeroch sme si ja a Karol vyšli na pivo a preberali politiku a ženy.
„Bola taká krásna.“
„Prosím ťa, to nie je všetko. O chvíľu by ťa to omrzelo.“
„Ty tomu nerozumieš. Si ženatý a máš brucho od piva.“
„To je síce pravda, ale ešte som nezabudol na všetky tie taľafatky ako dostať ženu tam kde chceš.“
„Musím ju nájsť.“
„Pche! Ženy boli, sú aj budú.“
„Ale nie také aká bola ona.“
„Videl si ju len spoza okna vo vlaku. Urobila na teba pár tých ženských ťahov a ty si teraz z toho úplne mimo.“
„Čo mám urobiť?“, nešťastne som sa opýtal.
„Zabudnúť“, znela Karolova strohá odpoveď.
„Tak ti ďakujem“, urazene som odpovedal. Karol sa na mňa ľútostivo zahľadel a po chvíli vykríkol.
„Mám to!“
„Ďalší z tvojich neuskutočniteľných nápadov?“
„Podaj si inzerát.“ Zasmial som sa nad jeho myšlienkou.
„To si tam mám akože napísať: Hľadám dievča z dňa toho a toho. Sedeli sme v dvoch rôznych vlakoch a písali si na okná. Ty si strúhala grimasy a ja som si nestihol zapísať tvoje telefónne číslo. Prosím ozvi sa!?“
„No vidíš, že sa to dá!“
„Šibe ti, veď to je blbosť.“
„Blbý si ty, keď to neurobíš. Do riti, aspoň to vyskúšaj! Čo ty vieš, čo prinesie náhoda. Keď nie ju, tak inú. Lepšiu, krajšiu, reálnu.“
„A čo keď sa iba zbytočne zosmiešnim?“
„No a čo. Zrúti sa ti svet? No, povedz mi, o čo prídeš? O vtáka?“
„Ale nie, keď ja...“
„Čo ty, ty.. Robíš v novinách, budeš to mať zadarmo a rýchlo sa o tom dozvieš. Smer sú regionálne noviny, dáš to pre ostatné a uvidíš.“
Teraz som sa naozaj vážne zadumal. Začal som v to dúfať a očakávať, čo je chyba, lebo som si ju o to viac pripomínal, o to viac som o nej sníval. Ani neviem čo by som urobil, keby sa to podarilo. Čo by som jej povedal na našom prvom stretnutí? Snáď: Ahoj, ja som ten Tomáš z vedľajšieho vlaku a ty si ma tak zaujala, že som neodolal a musel ťa stretnúť, Katka. Blbosť, blbosť, a ešte raz blbosť.
Inzerát vyšiel asi tri dni po jeho vzniku v Karolovej hlave. Čakal som každý, každučký deň, že sa ozve. Keď som kráčal ulicami Banskej Bystrice, hľadel som na každého ako pako, v každom človiečikovi na tejto zemi som ju videl. Byť zaľúbený do sna, tak to vám je psina. Karol sa o mojom inzeráte zdôveril chlapom v krčme, a tí sa ma neustále pýtali, či som ju už stretol, či sa ozvala. Dokonca uzatvárali stávky. Väčšina bola za to, že sa neozve. Karol na tom pekne ryžoval. Čo už, on je jednoducho taký. Nikdy ma nezradil, len mal veľké ústa ako tetky trhovníčky na Hornej ulici.
Prešiel rok, a ja nie a nie zabudnúť. Karolovi sa narodil ďalší syn. Na oslavu pozval aj mňa, aj keď sa mi veľmi nechcelo, prišiel som.
„Volá sa Tomáš.“
Prekvapene som na neho pozeral a nemohol uveriť.
„Karol, ja..“
„Tak krstný otec, poď si ho trochu povarovať.“
Objal som ho, tak po chlapsky, a šiel sa pozrieť na malého Tomáša. Bol veľmi maličký, až som sa bál vziať si ho na ruky. Čo keď mu ublížim? Pozrel som sa mu do očí, do tých krásnych nevinných detských očí a hľadal v nich nádeje v lepšie zajtrajšky. Tomáško sa na mňa usmial a drobnou rúčkou ma chytal za nos.
„Daj, idem ho nakŕmiť“, ozvala sa Karolova žena spoza môjho chrbta.
„Gratulujem Evka, je krásny. Podobá sa skôr na teba ako na Karola.“
„Bolo by na čase, aby sa aspoň jedno dieťa podobalo mne. Karol ich chce mať jedenásť. Založí si potom futbalové mužstvo. Akosi mu neviem vysvetliť, že maternica nie je baterky, a že ja mám na to iný názor. Mohol by si mu to vysvetliť, si predsa sčítaný, mladý muž.“
„Pokúsim sa, ale pri Karolovi nesľubujem, veď vieš aký citlivý dokáže byť, keď ho má niekto presviedčať o inom názore.“
„Viem to už 8 rokov, ale predsa, skús. Budem ti povďačná.“
„Pokúsim sa“, sľúbil som.
„Ozaj a ako inzerát? Ešte stále býva v novinách? Veď je tomu už rok a snáď aj vyše“, opýtala sa tíšiac malého plač.
„Ešte ho vydajú tento týždeň a potom sa už definitívne na to vykašlem. Sľúbil som to sebe aj Karolovi. Jemu som musel stopercentne, pretože sa mi vyhrážal, že po celej Bystrici rozhlási, že som ešte panic a čakám na tú, ktorá ma o to pripraví.“
“Typický Karol“, povedali sme spolu.
Nenávidím stredy. V novinách je v ten deň uzávierka a strašný frmol. Kolegyne z práce, ani neviem koľko presne ich tam pracuje lietajú s papiermi a disketami z vydavateľstva do redakcie a naopak. Grafik Igor popíja rannú kávu a na celý priebeh sa pozerá s odstupom. Jeho práca je ukončená a tak si vychutnáva všetok stres naokolo. Keďže sme v práci iba my dvaja muži, a zvyšok tvoria naše krehké dievčatá, pripadáme si ako vo veľkom babinci. Naša šéfka je tiež žena. Na začiatku mojej novinárskej kariéry som každý deň ďakoval Igorovi za to, že je. On robil to isté. Na tých otrasných stredách bolo predsa len niečo dobré. Keď bol všade spomínaný frmol, sadol som si s kávou k Igorovi a spoločne sme hodnotili určité partie našich kolegýň. Keďže si nás vôbec nevšímali, iba cestou zbuzerovali, aby sa im trochu uľavilo si neuvedomovali, že keď sa trochu viac sklonia alebo predklonia, odhalia pre nás doposiaľ ich veľké ženské tajomstvá.
„Zuzka pribrala, všimol si si?“, skonštatoval Igor.
„Možno je v tom“, snažil som sa dedukovať.
„Ale kdeže. Už dávno nemá nikoho. Ale diabol nikdy nespí. Možno to robí tajne.“
„Zuzka a tajne? Veď by sme to na nej hneď videli. Sám dobre vieš aká je klebetná. Nielen o ostatných, ale aj o sebe.“
„Marika má novú podprsenku. Takú som ešte u nej nevidel.“
„Odkiaľ to vieš?“, opýtal som sa.
„Tomáš, ty si ich vôbec nevšímaš. Marika vždy nosieva také tie blúzky, cez ktoré uvidíš to, čo aj nechceš. Možno je aj čipkovaná.“
„Možno.“
„Počúvaj priateľu, dnes s tebou nie je reč.“
„Ale je je...“, snažil som sa ukryť svoje skutočné pocity. Igor ma má však prekuknutého a tak hneď, bez akéhokoľvek zbytočného vypytovania, skonštatoval moju diagnózu.
„Od dnes je už inzerát posledný krát, že?“
Iba som prikývol. Nemal som vôbec chuť sa o tom debatiť. Nielen s Igorom. S kýmkoľvek. Vycítil to.
„Myslím, že je čas, aby si to pustil z hlavy.“
Opäť som iba prikývol.
„Chlape, preber sa! Pozri sa okolo seba. Vidíš všetky tie pekné ritky, a tie čipkované podprsenky? Prečo by práve jedna z nich nemala byť tvoja. Áno, väčšina z nich je už zadaná, ale veď to nie je fyzická vada. Začni už so sebou niečo robiť.“
Igor mal pravdu. Vždy hovoril k veci. Stručne, výstižne. Nikdy nechodil okolo horúcej kaše. A ak aj náhodou chodil, tak ju rýchlo pofúkal, ak by som bol veľmi hladný. Myslím, že viete, o čom rozprávam. Nespočetne veľakrát som za ten rok preklial všetky ženy tejto planéty. Miloval som ich a zároveň nenávidel. Pripadol som si naozaj ako panic. Celý ten rok, som nemal žiadnu. Ani na vzťah ani na sex. Sníval som iba o nej. O tej jedinej. Až som si naozaj o sebe myslel, že som viac romantik ako chlap. Ako to dokážu? Túto otázku som si položil každý boží deň. Ako si dokážu chlapa omotať okolo prsta, a pritom ani brvou nepohnú? Čo sme teda pre nich? Sluhovia? Psíci? Alebo snáď rovnocenní partneri? Vyznať sa v ženách je ako zavárať čerešňový kompót. Tak krásny na prvý pohľad, ale keby sme ho presvietili rentgeňom, tak by nám červíci klopali na sklo pohára a vysmievali sa nám, ako sme im uľahčili príjemný pobyt v sladkej šťave.
„Dnes k nám príde nová kolegyňa“, Igor mi pretrhol myšlienky svojou novou informáciou.
„Ďalšia?“
„Presne tak, ďalšia pekná riťka na obzore.“
„Počkaj, počkaj, ešte si ju nevidel.“
„Ba, videl, u šéfky cez žalúzie. Akonáhle som ju uvidel, vošiel som do šéfkinej kancelárie, akože či sa nepríde pozrieť na nový grafický návrh v mojom počítači. A tak som si ju obzrel. Stála by za hriech. Je tak akurát v tvojom veku. Mladé, dobré mäsko.“
„A kde je teraz?“
„Išla so šéfkou na exkurziu vydavateľstva. Aha! Práve idú späť. Vidíš tam je.“
To nie je možné. Vari snívam. Pre istotu či som naozaj v realite som si pretrel oči a vyjavene na ňu hľadel. Igor ma štuchol do lakťa.
„Nečum na ňu ako na Majku z Gurunu.“
„Ja len že... Ach, to nie je pravda“, vyšlo zo mňa.
„čo nie je pravda?“
„Ona je.. je.. To je neuveriteľné.“
„Vykokceš sa dnes alebo mám počkať do zajtra?“, povedal Igor nervózne.
„Priateľu, dnes mám šťastný deň. Čo jej poviem? To nemôže byť pravda.“
„Ty chceš povedať, že tá kosť, je tá z vlaku?“
„Áno“, odpovedal som celý vzrušený.
„Chceš pomôcť?“
„Čo jej mám povedať.“
„Čo ja viem. Už som to dávno nerobil. Teda, nerobil, nerobil, chcem povedať, že som iba trocha mimo praxe. Uvítaj ju.“
Vstal som a namieril som si to priamo k nej. Cestou som si upravil vlasy. Len to nepokašľať, nahováral som si cestou. Byť milý, usmievavý, tak aby sa ma nezľakla. A čo potom? TOMÁÁÁÁÁŠ! Nahlas som si sám v sebe zakričal. Pokoj.. Zvládneš to. Len opatrne.
„Tomy, nestíham urobiť článok o kostole v Radvani. Vieš, o tom starom. Prosím, nemohol by si. Zachránil by si mi život“, vhupla mi do cesty Zuzka.
„Ale ja..“
„Tomy, nikdy som ťa o nič neprosila, ale teraz to vážne potrebujem. Viem, že je na teba spoľah.“
„Čo sa deje?“, opýtala sa šéfka, ktorá práve odkráčala z Igorovej kancelárie.
„Ale nič, nič. Tomy mi len rozprával, že by tú novú vzal trochu von, aby jej ukázal ako pracujeme. Chce písať o starom kostole v Radvani.“
„Nemala si to napísať ty, Zuzka?“, opýtala sa neveriacky šéfka.
„Áno, ale Tomáš povedal, že by mi s tým rád pomohol. On urobí článok po historickej stránke kostola, ja rozhovory.“
„To nie je zlý nápad Zuzka. Som rada, že si nápaditá. Ani s tou novou by to nebolo zlé. Idem hneď za ňou, aby si ju rýchlo zaučil. Poviem jej, aby prišla za tebou“, znelo šéfkino rozhodnutie.
„Ďakujem, ďakujem, ďakujem“, znelo od Zuzky a už jej nebolo.
Milujem ženy! Sú tak vynaliezavé a tak.. Akoby som to. Jednoducho im ďakujem. Je jasné, že som to už mal vopred ako tak naplánované, ale keď chcel osud, aby to dopadlo takto, tak fajn. Rýchlo so si sadol za svoj stôl a robil sa akože píšem. Neprešlo ani 5 minút a už bola láska z vlaku pri mne. Ako ku mne prichádzala, zacítil som závan vône, ktorá sa podobala na čokoládu.
„Dobrý deň, vy ste Tomáš Porubjak? Ja som Katarína Fungáčová.“
„Dobrý deň. Áno, to som ja. Teší ma. Nech sa páči, posaďte sa.“
„Ďakujem. “
„Píšete rada?“
„Ale áno. Aj keď sa musím priznať, že sa mi niekedy veľmi nechce.“
„Úplne vás chápem. A prečo práve novinárčina?“
„Ako prosím?“
„Prečo by ste ochutnali trochu z novinárskej krvi. Musím vás upozorniť, že je to namáhavá práca.“
„Mám veľa priateľov, ktorí pracujú ako novinári. Viem, že sa musíte stretávať s ľuďmi kadejakého druhu, a nie vždy máte na nich chuť, ale keď ste sa na to už raz dali, čo iné vám ostáva, že?“
„Máte absolútnu pravdu.“
„Ste mi akýsi povedomý.“
„Áno, už sme sa videli.“
„Naozaj, a kde?“
„Vo vlaku. Teda vy ste boli v druhom vlaku a písali sme si na okná. Robili ste na mňa také krásne grimasy.“
„Ach, tak to ste vy. Rada vás poznávam takto osobne.“
„Kde ste vtedy cestovali?“
„Cestovala som z Galanty do Zvolena. Tak to je milá náhoda, že sa poznávame.“
„Hľadal som vás.“
„Hľadal?“
„Áno, pretože som si nestihol zapísať vaše číslo, tak som si myslel, že ste z Galanty. Raz som sa tam vybral. Vlastne je tomu už viac než rok, ale nemohol som vás nikde nájsť.“
„V Galante som bola iba na otočku. Pracovné záležitosti. Ale povedzte, prečo ste ma hľadali?“
„Ako by som to povedal... Učarovali ste mi, a chcel som vás spoznať.“
„Naozaj?“, opýtala sa a zasmiala tak krásne, priam zvonivo.
„Naozaj. Dokonca som dal inzerát do novín, aby som vás čo najrýchlejšie našiel. Nepodarilo sa to, ale teraz ste tu a budete mojou novou kolegyňou.“
„Kolegyňou?“
„Ako v práci myslím.“
„Myslíte tým, že by som tu mala pracovať?“
„Presne tak.“
„Ale ja som k vám prišla na interview. Je mi to ľúto, ale niekto si z vás urobil srandu. Vaša šéfka je moja dobrá priateľka z detstva a stretli sme sa náhodne vo vydavateľstve. Vydávam novú knihu, tak som sa osobne prišla pozrieť na jej výrobu. Som spisovateľka.“
Ó nie.. Takto sa zhovädiť. Ukradomky som sa pozrel do šéfkinej kancelárie, ktorá mi ironicky zamávala na pozdrav. Pohľad na ňu som vymenil za rýchly pohľad na Zuzku, ktorá sa robila ako že ma nevidí, ale išlo jej kútiky roztrhať od smiechu. A Igor, ten mi iba ukázal zdvihnutý palec hore, asi na znak toho, aby som sa držal, že mi to ide dobre. Igorom som si bol istý. Netušil o čo ide, ale šéfka so Zuzkou ma poriadne dostali.
„Prečo ste mi teda písali na okno svoje telefónne číslo?“
„Bol ste mi sympatický. Skrsol mi v hlave taký bláznivý nápad, že o vás napíšem príbeh. Videla som ako sa tá slečna, ktorá bola s vami v kupé snaží komunikovať, ale vy ste jej mali plné zuby. A tak som si v hlave vymyslela základ príbehu, ale aby som tam mala čo to z reality, chcela som sa s vami stretnúť. Vlak sa však pohol, a vtedy do môjho kupé vstúpil manžel s naším synčekom. Kým som si s vami písala na okno boli na prehliadke vlaku. Náš Vladko, cestoval vlakom po prvýkrát.“
Zastreľte ma! Prosím vás, zastreľte ma niekto. Mal som chuť prepadnúť sa pod zem, hneď v tom momente ako spomenula manžela, syna, a to, že je spisovateľkou s ktorou mám urobiť rozhovor. Už som snáď nemal ani srdce. Akoby mi v hrudi nič nebilo. Bol som zmätený a zároveň nič necítil. Z ničoho nič som sa postavil a povedal jej.
„Nehnevajte sa, ale to interview s vami urobí moja kolegyňa Zuzana. Je to tá slečna naproti. Musím odísť, je to veľmi dôležité. Rád som vás poznal.“
„Ste v poriadku?“, znela jej starostlivá odpoveď.
„Ale áno. Len sa mi zbúral domček z karát, tak si idem stavať nový. Majte sa pekne a pozdravujte synčeka.“
Odišiel som. Nikomu som nič nepovedal. Kam idem, kedy prídem. Len som jednoducho šiel. Na ceste von z redakcie som sa zrazil s nejakou slečnou. Keď som zdvihol hlavu opäť som nemohol uveriť vlastným očiam.
„Jéééé, to ste vy? Vy tu pracujete?“
„Áno“, znela moja stručná odpoveď.
„To je super. Pretože budeme noví kolegovia. Dnes tu nastupujem do práce. Viete nezobrali ma na herectvo, tak si hovorím, že to chvíľu počká. Budem zatiaľ novinárkou. Všetci u nás v dedine mi držia palce. Ako dnes vyzerám na prvý deň v práci?“, opýtala sa slečna Nechtíková.
„Vynikajúco“, odvetil som a odchádzal od nej preč. Ešte stihla za mnou zakričať.
„Budeme fantastický team. Cítim to v ... no ako sa to hovorí?“
„v kostiach“, odvetil som a zavrel dvere na redakcii. Tak zle som sa necítil nepamätám. Nevedel som čo urobiť. Mal som strašnú chuť utekať.. Utekať od všetkého a od všetkých. Nechcel som si pripustiť tú najotrasnejšiu myšlienku na svete: sklamal som sa. Nie, nesklamal, to iba osud sa so mnou zahral hru, ktorej pravidlá som neovládal. Naivne som si namýšľal o tom, aká je práve ona chuderka, dokonca som ju prirovnával k slečne Nechtíkovej. Začalo pršať a tak som sa postavil na stred chodníku pred redakciu, zavrel oči a snažil sa zo seba zmyť všetku bolesť, ktorú som práve cítil. Teraz som si istí. My sme tí, ktorí vedia milovať vrúcnejšie a silnejšie ako oni.. My sme tí, ktorí to len schovávajú aby si zachránili vlastnú tvár. My sme tí, ktorí nevedia bez nich existovať.. My sme tí, ktorí sa aj dažďu stavajú na odpor..
„Šibe ti, prechladneš, poď sa schovať“, začul som Karolov hlas. Viedol ma z chodníka pod prístrešok pred našou redakciou.
„Nenávidím ich!“, povedal som Karolovi.
„Aj ja!“
„Opustil si Evku?“
„Nie, neopustil.“
„Tak prečo ich nenávidíš?“
„Pretože ich milujem.“
„Nechápem ťa.“
„Milujeme ich a nenávidíme rovnako. Závidíme im a zároveň im gratulujeme, sme na ne pyšní, haníme ich, hádame sa, milujeme, klameme, vylievame sa..“
„A trpíme“, doplnil som ho.
„Avšak niekedy sú nádejou.“
„Nádejou? Pre čo? Pre koho?“
„Pre lepšie zajtrajšky. Poď ideme na pivo a potom na futbal. Tak nebuď baba a pohni tou novinárskou riťkou.“
Karol ma buchol do pleca. Tak chlapsko – priateľsky. Dali sme si po dvoch pivách a odišli na futbal. „Tam sa budeš cítiť ako jeden z nás“, povedal Karol, usmial sa a cestou na zápas si začal spievať jednu z tých starých proletárskych pesničiek.