Polárna noc

autor:: David

rubrika:: poezia

Do piesku vymeriavam cesty našich vášní
a román o nešťastí píšem prstom do vzduchu.
Príliv zalieva ma, a ja sediac nahý
v decembrovom vetre rozoberám origami.

Na púti bez konca hľadám teplo ľudských slov.
Sám uprostred davu v plášti z mojich starých snov
(veď na nové už nemám sily)
sputnávam sa pomaly a neodkladne do okov.

Myšlienka na svetlo, čelo bez tvrdých rýh,
drží ma v teple aj v krajine krýh
kde v rozprávkach princ mrzne na kameň
a bolestne umierajú víly.

Fialová para polárnej noci
plná je rán keď nie je prečo vstať,
a dní keď ako slepec
ani sám nevidím si do karát
a hoci život plynie navôkol,
ja ako netopier ukladám sa spať.

Nechem veľa...

len mať právo na smrť, a mať právo žiť,
môcť kedykoľvek smútok utopiť
v pravde čo vložená je do vína,

do pórov nasadiť si ticho
a dymom čo krásne dušu objíma
roztopiť papierovú skutočnosť
v zamatových vidinách,

dotknúť sa rukou priamo božej dlane,
no ostať stále nohou na podlahe,
získať kľud a čakať čo sa stane,

uletieť preč od nádherných tvárí -
plesnivých škrupín plných prázdnoty,
ukradnúť hviezdu čo najjasnejšie žiari
a tancovať tango plné samoty.

Pláž v bezmesačnej noci máva farbu ebenu.
Stráca sa v nej môj čierny plášť aj topánky z kože,
keď spitý spomienkami sledujem zo svojej lóže
spaľujúcou horúčkou podmienenú premenu.

Vnútro viečok krásne páli keď zatváraš mi oči
a vtláčaš do pľúc morskú chuť.
S bublinou vzduchu večer sa končí
po krásne temnom randez-vous.

napísanísané:: 20.3.2005

prečítalo:: 1424 ludí