k6.sk - literárny server

Išiel raz človek, išiel on,
brodil sa lúkou života.
Smutný bol sám, smutný on,
vždy čakal či s niekym stretne sa.

Takto si chodil po svete, takto si chodil on,
raz krásna vec jemu stala sa.
Na lúke kvietok nadherný, kvietok raz stretol on,
hneď pomaly oň začal starať sa.

Kvietok bol asi rád,
neviem však ako človek, či.
Asi bol rád tak akurát,
povedať toto jedno nechcel mi!

Tak chodili pár dni po svete,
po svete spolu chodili.
Veď čo všetko chceli neviete,
zatial však iba rečnili.

Po pár dňoch prišiel koniec nádhery,
kvetinka odísť musela,
človek bol celý deň taký, nesmelý,
preto mu po duši slza stekala.

"Prečo je osud taký krutý?!"
človek má v hlave otázku.
Kvetinka myseľ stále mu múti,
ten človek myslí iba na lásku.

Ide zas človek, ide on,
brodí sa lúkou života.
Opäť je sám, opäť on,
a ďalej čaká na kvietok svojho života!