k6.sk - literárny server

po tomto nemôžem nezopakovať
musím sa nerozpakovať,
že uzdravenie bolo potrebné,
vnútro si ťažká...


spokojnosť s osamením,
vychádzajúca z obrazu za zrkadlom
sa nepotvrdila.


Po duši beží
Modrá kuna
Strmeňova Modrá kuna,
ktorú ešte nikto nevidel...

utekajúca parafráza nepochopenia.

A ešte horšie – pochopenia.

Znak za znakom sa kolíše
vo mne...
rozpálilo sa svedomie
očakávaním cudzieho hriechu?

Nie, nie je to nezmysel
nikdy som nemyslel,
že môže byť človek človeku tak blízky
i vzdialený

v jednej nerozdelenej skutočnosti,
či v jednej nespoločnej myšlienke.
Spoločnej i nespoločnej úplne inej,
a predsa vychádzajúcej z toho istého,

a možno prichádzajúcej do toho istého.


Cit vyprázdnenej spokojnosti,
neurčitého pocitu spokojnosti bez šťastia,
alebo hádam šťastia bez spokojnosti.

Približné znaky
približujú,
akoby hovoril k nám Ten,
voči ktorému múdrosť je bázeň a láska...

Nikomu nepodobné sú Tvoje podobenstvá
ničomu nepodobné a predsa vyrvali



niekoľko tehál z mojej steny
ktorou som dávno obrnený

no za oknom čo mám tak v duši
už vidím tmu, čo len som tušil.

Čakám kedy sa rozsvieti,
kedy sa malý detail vážky

nebude slovu zdať tak ťažký

a čakám že kríž vo vetre,
prinesie zádumky
svetlé....

Neurčitosť malých obrazov ktoré vedú k veľkému pocitu,

K silnému vedomiu,
Že neuľavím svedomiu

Niečo sa kazí, niečo zlé je,
a cítim tieto divy času...

a neviem.

Kde končí Ty a začína ja,
Neodbytnosť spriaznenosti odlišnej snahy

Duša vyzlečená z tela,
Som poprvýkrat ozaj nahý.

A to je ďalší strach.
Je nový. A spokojný.
Ešte nikdy som sa nebál takto pokojne.

Všetky city, pocity a zážitky sa spojili do chvíle,
Keď hľadia na mňa oči
Skrz motýle

A aj v tom kmite krídiel
Som čos´ nepravé videl.

Neprirodzená hudba,
Tónov ktorých nesúlad dáva súlad,
Zvukov, ktoré sa pretavili do slov a obrazov
A dosiahli to o čom snívam.

Ale inak. A Ta inakosť ma desí.
Kto v básňach Tvojich je to.
Bo cítim Ty to nie si.
Alebo si dvojaká,
Trojaká, mnohoraká

Bytosť.

Ako som ja.
Málo som takých videl,
Len na chvíľu zhliadol v odlete anjelských krídel.

Bez zraku dívam sa na Teba,
Tak ako sa mi ukazuješ dielom.

A neviem ktorú časť vidím, a ktorú len cítim.

Za tým čo vidím a cítim je ešte niekto iný.
Prechádza cez slová, obrazy, a cez ulicu,
Koho mám zhliadnuť cez Ľubicu.

Kto stojí za Tebou a hovorí skrz Teba.
Cítim príchuť síry, i predchuť neba.

Si azda mojim darom ?
Svätého Ducha.
On prosby neposlúcha,

A miesto žiadaného napĺňa potrebné.
A čo dal teda mne ?

....

Ako v tom sne, v ktorom sa všetko deje ako má
a predsa cítiš že je niečo v neporiadku.
Z toho čo si napísala,
neprirodzenosť mocne sála.

Ale aj prirodzenosť hriechom ranená.
Stvoriteľ z kríža vystrel ramená

a jeho spasiteľná obeta,
v zvláštnom je rúchu odetá...

V Ňom život so smrťou sa stretá,
A svedčí o tom každá jedna veta...
Ktorú píšem ja, i ktorú píšeš Ty
Však Ten v ktorého verím, nie je zakrytý,

tým rúchom v ktorom zložili Ho z kríža,
a voskresenie vysvetľuje veľa,
keď zjavuje sa život ako kríza,
máš v každej Jeho ako priateľa.
Nepýtam sa,
Ja ohlasujem – máš.
I keď sa sama stokrát opäť vzdáš,

Aj keď sa opäť, znova odvrátiš,
On čaká, kedy sa zas navrátiš,

A môžu tieto vety hlúpo znieť,
No ako vykupuje celý svet...

Tak vykupuje Teba, mňa i kvety,
Z diablovej divnej záhrady...

I kvety hrôzy čo sa v kráse taja.
I kvety ľadu ktorý nás dvoch spája,

I silu – slabosť neurčitých súvah,
I všetky zmysly nastražené v čuvách,

A všetko vôbec všetko o čom Slovo,
Jedno či moje, tvoje, Krista , Metodovo...

A každý obraz ktorý cítiš v mysli,
ak nazrieš že je celkom nezávislý,
viac ako prvý krok Ti netreba,
je v Tebe to čo nie je od Teba

hľadanie formy, citu, úsudku,
o ktorom nevieme sa vysloviť,
o ktorom každé slovo malé je
že chceme naraz mrieť a naraz žiť,
prach s popolom – zem uvitá v hrudku

aj to je pre mňa obraz nádeje.

...
A v zúfalosti šťastia svojho pejem,
Že každé slovo, obraz, úsudok a pojem,
Že každá zmnoženina súcna,
Je cesta, cesta k spáse dobudúcna,

Bo tomu ktorý miluje si dušu,
a pritom nemiluje svoje pády,
aby sa vzniesol kde psy nepokúšu
Boh z Ducha svojho vypustí mu rady

Ktoré sa znesú v myseľ trojzrakú,
A anjelsky sa chvejú v náznaku.

Náznaku neodbytnej sily,
Ktorá je mocou zľudštiť víly,
Ktorá je viac než ako čo ju cítiš.
Ja s Ním ponúkam ruku – či ju chytíš ?