/nezima 2004/2005, Žilina/
autor:: andrej sitniansky
rubrika:: poezia
/nezima 2004/2005, Žilina/
Žeby to Boh bol rozdelil tak veľmi
nedeliac medzi priateľmi
nepriateľmi
žeby sa sama tak rozliala priepasť,
že zívajúc keď na dno pozeráme,
vidíme samé
tváre známe ?
Žeby sme vzdialili sa sami,
od toho čo raz (medzi nami)
nazývali sme vznešenými snami
veštiac že isto sa raz stane,
to čo tak vo vojenskom stane,
s žilnatým brvnom v oku čakali sme:
už zajtra stŕpne iskrivý ich výsmech.
Žeby ?
Sme dušou žili v nebi
len keby sme to chceli, keby...
sme ozaj prijať mohli
prečo sa priatelia zohli,
ľady sa ako kryhy pohli,
a z pod nich vybúšili vlny.
Zlomený kruh, čo taviť sa mal v ohni?
Diablove rohy iskria sa vo vyhni!
Skala sa čadí, stromy čierne stíchli.
Nespevnie plamom ohňa drevo,
hoci je obrastené vínnou révou,
hoci sú doň aj klince krivo zabité,
správne, že meče v dielni kalíte
veď na tom predsa naša láska stojí.
Či na tom? Priatelia moji,
že budeme raz spolu v boji?
Ak áno, potom nechápem tú priepasť
nemohla nad hlavy nám prerásť!
Ako, že medzi nami stoja brehy?!
A mĺkve vysušené dno.
Čo kropia iba naše slzy. Riedke.
Na maliarovom štetci v zlatej klietke
sa rozplývajú iba na odtiene
naše smútky
a skutky,
sa pripravujú na koniec.
Odoberie sa im tá ťarcha z pliec,
ktorá sa pridá mne či nám ?
Či zostane nás zopár, a či sám
odhrniem závoj, ktorým zastieram
rukounenapísaný obraz Srdca
ktoré je samo plné bolestí,
čo každé podobenstvo rúca,
doň sa viac ako Slovo nezmestí.
Vymaňujúc ma zo zajatia pece
priateľské zrazu príkre slová rečieš
že by sa už mal skončiť tento chladný večer.
Z úst tichá valí sa Ti stoka,
kým v hrudi rana hojí sa a mokvá -
Tajomstvami som živil vyše roka,
tu na severe svoje biedne telo -
či tak sa Hospodinu pomôcť chcelo ?
Vyprosil mi to svätý patrón Belo,
studenšie že je ľadu moje čelo ?
Oddialila sa horúčava noci,
z citov sa stáva vyjavený pocit,
ktorý sa zľahka upokojuje,
na nosy padá sneh...spánok je
po bdeniach zberajúcich odvahu,
ná, znakom, že túženú rovnováhu,
za slnkom ženú kryhy Váhu
neviditeľnou pľušťou ľadu okrajov
sa špinavý ľud mútnou riekou stáva,
bude sa poberať mi od krajov,
kde sčernie ešte nevypitá káva
kde sčernie tmavou nocou cez deň,
kde pevnosť srdca dejiskom je premien.
Tu úsmev zlobou svojou nespeň
keď rozhučí sa ako v dave krava,
čujúc bez zimy jak sa vykľúva
bujnie Ti v uchu, cez sny pláva,
vesna predjarie vypľúva!
Bez tepla bez zimy
jasné si noci žil s nimi
celo-ročné-celo-nočné rýmy.
Pri čaji ešte včera o srdce hral s bábikou.
A dnes sa zberá na pláň chorých duší,
hoci ho už aj vlastné slovo dusí.
Len aby na Dunaj si zase nezvykol.
Žeby to Boh bol rozdelil tak veľmi
nedeliac medzi priateľmi
nepriateľmi
žeby sa sama tak rozliala priepasť,
že zívajúc keď na dno pozeráme,
vidíme samé
tváre známe ?
Žeby sme vzdialili sa sami,
od toho čo raz (medzi nami)
nazývali sme vznešenými snami
veštiac že isto sa raz stane,
to čo tak vo vojenskom stane,
s žilnatým brvnom v oku čakali sme:
už zajtra stŕpne iskrivý ich výsmech.
Žeby ?
Sme dušou žili v nebi
len keby sme to chceli, keby...
sme ozaj prijať mohli
prečo sa priatelia zohli,
ľady sa ako kryhy pohli,
a z pod nich vybúšili vlny.
Zlomený kruh, čo taviť sa mal v ohni?
Diablove rohy iskria sa vo vyhni!
Skala sa čadí, stromy čierne stíchli.
Nespevnie plamom ohňa drevo,
hoci je obrastené vínnou révou,
hoci sú doň aj klince krivo zabité,
správne, že meče v dielni kalíte
veď na tom predsa naša láska stojí.
Či na tom? Priatelia moji,
že budeme raz spolu v boji?
Ak áno, potom nechápem tú priepasť
nemohla nad hlavy nám prerásť!
Ako, že medzi nami stoja brehy?!
A mĺkve vysušené dno.
Čo kropia iba naše slzy. Riedke.
Na maliarovom štetci v zlatej klietke
sa rozplývajú iba na odtiene
naše smútky
a skutky,
sa pripravujú na koniec.
Odoberie sa im tá ťarcha z pliec,
ktorá sa pridá mne či nám ?
Či zostane nás zopár, a či sám
odhrniem závoj, ktorým zastieram
rukounenapísaný obraz Srdca
ktoré je samo plné bolestí,
čo každé podobenstvo rúca,
doň sa viac ako Slovo nezmestí.
Vymaňujúc ma zo zajatia pece
priateľské zrazu príkre slová rečieš
že by sa už mal skončiť tento chladný večer.
Z úst tichá valí sa Ti stoka,
kým v hrudi rana hojí sa a mokvá -
Tajomstvami som živil vyše roka,
tu na severe svoje biedne telo -
či tak sa Hospodinu pomôcť chcelo ?
Vyprosil mi to svätý patrón Belo,
studenšie že je ľadu moje čelo ?
Oddialila sa horúčava noci,
z citov sa stáva vyjavený pocit,
ktorý sa zľahka upokojuje,
na nosy padá sneh...spánok je
po bdeniach zberajúcich odvahu,
ná, znakom, že túženú rovnováhu,
za slnkom ženú kryhy Váhu
neviditeľnou pľušťou ľadu okrajov
sa špinavý ľud mútnou riekou stáva,
bude sa poberať mi od krajov,
kde sčernie ešte nevypitá káva
kde sčernie tmavou nocou cez deň,
kde pevnosť srdca dejiskom je premien.
Tu úsmev zlobou svojou nespeň
keď rozhučí sa ako v dave krava,
čujúc bez zimy jak sa vykľúva
bujnie Ti v uchu, cez sny pláva,
vesna predjarie vypľúva!
Bez tepla bez zimy
jasné si noci žil s nimi
celo-ročné-celo-nočné rýmy.
Pri čaji ešte včera o srdce hral s bábikou.
A dnes sa zberá na pláň chorých duší,
hoci ho už aj vlastné slovo dusí.
Len aby na Dunaj si zase nezvykol.
napísanísané:: 7.3.2005
prečítalo:: 1420 ludí