Báseň, zapísaná v meste na Váhu, zvanom Žilina, v

autor:: andrej sitniansky

rubrika:: poezia


Ja nie som bojovník na poli môjho žitia,
To každý dobre vie, kto raz sa so mnou zvíta,
Ja nie som bojovník, o smutný veniec z trávy,
Sám neviem prekročiť breh ktorým tečú mravy.

Vie každý, nevie nik,
Ja nie som bojovník,
Ja nie som výkvet mladi,
Každý kto v tvár mi hľadí,

Nevidiac pohladenia,
Že tie ma azda zmenia,
To mnohí dúfali,
Hlúpi a trúfalí.

Vy ste sa zaťali,
A ja som ísť mal v boje,
Kde nečakalo nič,
Nič čo by bolo moje.

Ty osud krvavý,
V odluke môjho snenia,
Od piet až po hlavy,
Na Hore premenenia,

Vidím vás okolo,
Anjeli temných zvestí,
Bolo či nebolo,
V byte, či na námestí,

Kdekoľvek pohnem sa,
Tam sledujú ma tiene,
Kdekoľvek potknem sa,
Už bežia v silných siene.

Idú a zvestujú, že cudzia krv sa búri,
Že lásku nečistú ohlásia trubadúri,
Že sadzbu podvodnú dávajú mýtnici,
A všetka vina na mne ? Šialení igrici!

Vraj nemám bojovať,
Iní zas opak radia,
Vraj nemám srdce mať,
Bo deti lásku zradia...

Ja nemám, nemám slov,
Aby som hlahol pásol,
Ni meča, ani klov,
By som sa vrahov striasol.

Som tulák samoty,
Nepodrobený svetu,
Predsa syn jednoty,
Ktorá má farbu kvetu,

Bieleho nevinnosti,
Jasného znamenia,
A moje povinnosti
Tu práve pramenia.

No kvet ten zvláštny,
Vôbec nie ľalia,
Kvet azda čudných vášní,
A každá zabíja.

Ja nemám v ruke zbrane,
Keď vchádzam do seba,
Neukazujem na ne,
Po ceste do neba.


Nech niekto podoprie ma,
Keď padám zachytí,
V ňom Bohočlovek spieva
A ten človek si Ty.

Hej v každom duchu,
Čo žije súkromne,
Je Otec i Syn v Dychu,
Ktorý pomáha mne.

A hoci nie len moja,
Je pieseň večnej vďaky,
Keď sa tie duše spoja,
Nebude prevrat taký,

Ktorý by nezvládali,
Ktorý by nezbránili,
Preto sa pýtam da-li,
Aby sme spolu žili,

Aby sme s jedným duchom,
Hoc každý v inej mienke,
Boli si pokoj s ruchom,
Vždy verní pripomienke,

Boli si podopretím,
a krídlom anjelov,
ja radšej neodvetím.
Jak začať nový lov.







napísanísané:: 4.3.2005

prečítalo:: 1169 ludí