k6.sk - literárny server

Všade pusto,prázdno len,
samé vojsko a tisíc tiel.
Stojím tam ja v strede sama,
musím sa na to pozerať,som bezbranná.
Všetci umierajú pred mojími očami
a ja to nemôžem zastaviť.
Nemôžem sa zobudiť z toho hrozného sna,
pýtam sa Ťa Bože:"Prečo práve Ja?"
Prečo musím vidieť tú hrôzu,ten plač,
prečo ich musím vidieť umierať?
Veď už len tá hrôza ma ničí,
keď vidím,že dieťa kričí.
Kričí a hľadá svoju rodinu.
Chcem ho chytiť,utíšiť no nemôžem.
A zrazu výstrel - dieťa padá na zem.
Ešte žije,ešte ho môžem zachrániť,
ale ako,nemôžem sa pohnúť,čo mám urobiť?
Umrelo chúďa predomnou a ja som všetko videla,
cítim sa vinná,plačem,padám až na kolená.
Bože zastav to všetko,kričím a ďalej nevládzem,
prečo mi to robíš,chceš aby som pochopila aký je tento svet?
Akí sú ľudia krutí a ako si ubližujú?
Ako sa môžeš pozerať na to,ako sa zabíjajú?
Ženy trpia,boja sa o svoju rodinu,
Oni ich len zneužijú a neberú to za vinu.
Je to hrozné nechcem sa na to pozerať,
nechcem ich počuť kričať,prosiť a sľubovať.
Nechcem už vidieť ako sa s nimi tie zvery pohrávajú,
kričím:"Pusti ju!"Ale čo,keď ma nepočujú.
Už som slabá,cítim,že od bolesti zomieram,
nachvíľu zavriem oči a potom ich začnem pomaly otvárať.
Nikde nikoho,len samé telá.
Zničené domy,celé horia.
Všade pusto a už žiade krik,rev či plač,
všetko sa skončilo,Ja mám z toho strach.
Konečne sa prebudím celá uplakaná.
Vojna je niečo hrozné,nechcem aby sa stala!