Bez mena

autor:: Anicka

rubrika:: poviedky

Sadol si a čakal. Ale na čo? Na čo vlastne čakal? Myšlienky sa mu hrnuli jedna za druhou, mal v sebe množstvo dohadov, neúplných myšlienok, chaos a zároveň prázdnotu. Na čo je toto všetko? Na čo je drahé oblečenie, masívny nábytok a celý prepych? To predsa človeka nikdy nemôže naplniť! Na čo je to človeku? Je z toho nenormálne duševne prázdny. Odvtedy, čo ho dobré kšefty vytiahli z najhoršieho, stal sa z neho niekto iný. Nebol už sám sebou, napĺňali ho len peniaze, nevedel už milovať. Cítil akýsi prázdny cit k peniazom. Ale láska to nebola, nie. Bola to hlúpa závislosť. A tak sa staral, aby ich stále mal. Hromady. A teraz? Čo je z neho teraz? Prázdny človek. Ako sa to vlastne začalo? Prečo chcel odísť z domu a na všetko zabudnúť? Niečo sa stalo. Sklamalo ho príliš veľa ľudí. Zamiloval sa, keď bol veľmi mladý, do dievčaťa, ktorému v detstve zomrel otec a ktoré malo jednu sestru. Mama a dve dcéry, ktoré sa takmer desať rokov zotavovali z otcovej smrti. Potom si žili pekne, boli na seba možno až príliš naviazané a navzájom sa ochraňovali pred zlým svetom. Boli až príliš opatrné. Keď sa objavil on, ako malý chlapec z nebezpečnej štvrte, boli na pozore. Patril k rodine brata ich otca a spoznali sa prostredníctvom nej. Verí niekto v lásku na prvý pohľad? To vlastne nie je láska, človek, ktorý uvidí toho druhého prvýkrát, cíti, že ho bude nekonečne milovať. Tak to bolo aj s ním. Hlúpy chlapec z rodiny, príliš slušný, aby ho mohli mať radi rovesníci a tiež príliš tichý. Veľa nerozprával, a preto ho považovali za čudáka a prakticky všade ho odcudzovali. Iba ona sa k nemu správala pekne. Ukázala mu, ako sa čaruje s motúzikmi, keď ostatní nechceli, občas sa ho dokonca spýtala na názor. Aj druhá sestra bola milá, ale inak a raz sa jej odvážil povedať, čo k jej sestre cíti. Odvtedy bolo všetko iné. Už nikdy nič nebolo také uvoľnené a krásne detské. Sestra sa o ňu bála, chránila ju pred ním. Ale nenápadne. K nemu sa správala milo a navonok sa nič nezmenilo. Lenže silno skrývaná neúprimnosť vylezie často úplne na povrch a človek, kvôli ktorému je vytvorená, ju zreteľne cíti. A tak ju cítil aj on. Ach, koľkokrát ešte spolu boli, ale nikdy, nikdy sa nestali naozajstnými priateľmi, kvôli ostražitej sestre. Jej ostražitosť by sme v tomto prípade mohli nazvať úplnou hlúposťou. Definícia pre slovo hlúposť by mohla znieť, ako niečo abstraktné, úplne banálne a prenáhlené. Tak to bolo aj v tomto prípade. Ich stretnutia boli kvôli tomuto nenormálne prázdne. Aj kvôli neúprimnosti. Nikdy, ani počas niekoľkých ďalších rokov nevedel, na čom u nej je. Správala sa milo, priateľsky, ale nikdy nemohol vedieť, ktorá jej veta bola úprimná. Navyše, ani v očiach jej úprimnosť nebolo vidieť. Boli to muky. Každučké ich neúprimné stretnutie. A koľkokrát sa ešte v živote stretol s neúprimnosťou! Za tie roky nadobudol pocit, že neúprimnosť je jedna z úplne najhorších vecí, ktoré môžu človeka stretnúť. Ani to najmenšie kamarátstnemôže fungovať bez nej. Aspoň on bol o tom presvedčený. Za celé dlhé roky mal iba jedného pravého, priameho priateľa. Človeka, ktorý bol vždy úprimný a vedel sa usmiať, keď to potreboval. A ten zomrel. Už pred mnohými rokmi. A jeho život sa rútil ďalej, nenaplnený, nekonečne prázdny a osamotený.
Nikdy, prosím, nedovoľ, aby si bol duševne prázdny a nenechaj sa sklamať. Hoci to bude ťažké, držím palce!

napísanísané:: 20.1.2005

prečítalo:: 1368 ludí