k6.sk - literárny server

Tichymi ulicami kracal tichy chodec. Jeho kroky sa ozyvali v tme a hlasny dych sa odrazal od murov. Kazdu chvilu nepokojne otocil hlavu a ked sa mu zdalo, ze robi velky hluk, stlmil kroky. Prechadzal dlhou ulicou v tme a len poulicna lampa rozrazala hmlu a tmu. Mal toho dost. Cely tento svinsky svet, v ktorom nenachadzal utechu a radost. Zrazu ticho zastal, oprel sa o mur a schoval si hlavu do dlani. Nebolo pocut nic, iba jeho dych. Ale zrazu ticho prerusil hlasny sepot:,,Preco stojis?" Chodcovi stupol tep a rozutekal sa. Uz je tu! Zase ho dobieha! ,,Netvor! Netvor! Daj mi pokoj!" krical chodec. Utekal, co mu sily stacili a ked sa potkol a spadol, mal pocit, ze ho uz ma. Jasne videl jeho slizku ruku nacahujucu sa za nim. Uz ho takmer mal, ale on rychlo vstal a utekal dalej. Teraz sa v tme ozyvali hlasne a rychle kroky, dych a oci mu tiez kricali. Neprosil o pomoc. Naucil sa, ze ludia nepomahaju, vedel, ze je v tom sam. Sam, ale bol tu predsa on. Ten diabol, ktory ho prenasledoval cele dni, diabol, ktory ho prinutil odist z prace, netvor, ktory ho nicil a chcel ho znicit uplne. Pri nom videl iba puste, tmave ulice plne bledobielych tvari s prazdnymi ocami, tapal v tme a neistote, hladal svetlo. Nikdy ho nenasiel. Kazdy takyto zazitok ho posuval. ALe dopredu k hrobu. Kazdy psychicky zazitok nieco cloveku da. Klady aj zapory. Ale nielen psychicky. Ako to bolo s nim? Pomaly zatvaral oci a uvidel pole. Plne zlatych klasov. Ktosi utekal. A potom dalsi a dalsi. Ludia utekali tymto polom a slapali na zlate klasy. Tomu rozumel. Uz velakrat mal pred ocami tento obraz utekajucich ludi cez pole. Zo zaciatku im nevidel do tvari, ale neskor videl, ze sa spokojne usmievaju a utekaju lahko a pomaly. Mal pocit, ze sa mu vysmievaju. Boli to spomienky? Bola to minulost? Buducnost? Pritomnost? Nevedel. Nepamatal si na detstvo ani na mladost. Vedel len, ze bol vzdy sam, nekonecne sam. Az kym neprisiel priatel. Priatel, ktory bol demon. Satan, ktory bol priatelom, jedinym spolocnikom. Chodec vystupil hore schodmi, odomkol svoj byt a s usmevom pustil dnu hmlu, v ktorej bol jeho priatel.