Zabudla som
autor:: Katka
rubrika:: poviedky
Zabudla som...
Ticho... Počuť len zvuky z fabriky neďaleko a spev nočných operencov na ceste, lemujúcu topoľmi. „Možno už len kilometer“, počítam si v duchu cestou domov. Noc plná hviezd a ruchy len urýchľujú moje kroky. O chvíľu som už za tabuľou mojej rodnej dediny a bude všetko v poriadku. Už len pár metrov...
„Stará mama, keď si bola v takom veku ako ja, čím si chcela byť?“, opýtala som. Starká ma pohladila po vlasoch dala predomňa tanier horúcej domácej slepačej polievky. O mesiac oslávi okrúhlu výročie. Osemdesiat rokov. Nikdy by som sa nechcela dožiť tak vysokého veku. Byť sama a iba spomínať, pretože všetko to moderné ide takou rýchlosťou, že ešte mi násťroční máme problém s prispôsobovaním sa novej dobe a jej výdobytkom, nie to starí ľudia.
„Čím som chcela byť? Hm, asi knihovníčkou.“
„A prečo?“
„Pretože rada čítam, dieťa moje, teda čítavala som.“
„Teraz už nečítaš?“
„Už nie. A vôbec, prečo sa toľko vypytuješ?“
„Len tak“, odpovedala som a načrela lyžicou do taniera. Stará mama varila ako nik iný. Podľa mňa mala byť kuchárkou, a nie pracovať od skorého rána do noci v skleníku.
„Starká?“
„No?“
„A prečo nechodíme do kostola?“
„Na to sa opýtaj svojej mamy.“
„Pýtala som sa, a ona mi povedala, že má kázaní doma dosť, nemusí si po ďalšie chodiť do kostola.“
Stará mama sa rozosmiala a jej oči boli plné iskričiek. Nepoznám nikoho iného, kto sa vie tak krásne úprimne smiať ako ona. Keď som jej naposledy povedala nejakú zábavnú historku s mamou, tak sa smiala, že si prdla. Hanbila sa za to týždeň. Hovorila, že sa jej to stalo prvýkrát. Snažila som sa jej vysvetliť, že je to normálna vec, ale jej pôvabné správanie starej dámy sa s tým nemohlo zmieriť.
„Prečo sa smeješ starká?“
„Predsa na tvojej mame. Už keď bola malá, tak jej slová pravdy sami skákali do úst. Raz pánu farárovi povedala, že by si mal nájsť ženu a mať deti, aby ho v dedine neohovárali, ako to furt robila tetka Urbančoková.“
„A čo na to farár?“
„Že sa má ísť vyspovedať.“
Obidve sme vybuchli smiechom. Moja mama bola vždy expert, nekládla si vreckovku pred ústa. Vždy povedala to, čo mala na jazyku. „Dôležité sú skutky, činy, a nie kadejaké bláboly, čo staré tetky už 20krát v ústach iba preniesli.“ Práve touto vetou ma vychovávala. A tak som si v mojich 13tich rokoch povedala, že nebudem počúvať žiadnu starú ufrflanú tetku, iba moju starkú.
„Už musím ísť starká, ale zajtra hneď po škole prídem.“
„Čo ti mám navariť?“
„Nerob si starosti starká“, utešovala som ju.
„Takže nálesníky?“, opýtala sa a žmurkla.
Nedalo mi. Starkine nálesníky by mali byť druhým národným jedlom hneď po bryndzových haluškách. Pobozkala som ju na líce a vyšla von z domu. Ešte pred tým ako som zatvárala bráničku, som sa pozrela do okna. Stála tam, a kývala mi. Žila sama. Starý otec umrel pred 12 rokmi. Aj napriek jej veku sa dokáže o seba postarať. Vie si navariť, vyprať i zájsť do obchodu. V deň keď sa starší brat ženil, mi pošepla počas obradu: „O pár rokov, ťa chcem vidieť na jeho mieste, rozumeno?“ Na znak súhlasu som zakývala hlavou a s láskou zovrela jej ruku vo svojej.
Neznášam cestovanie autobusom, aj keď len na 10 minút. V tom dnešnom, preplnenom, kde pri šoférovi, ktorý keď bol malý, chcel byť kaskadér, som ledva doslova vypadla. Musím sa porozprávať so svojím žalúdkom skôr než prídem ku starej mame. Dnes máme predsa nálesníky. Cestou k jej domu som videla niekoho pred bráničkou. Z takej diaľky som nevedela identifikovať kto to je, ale po rýchlom približovaní som zistila.. áno je to starká. Nikdy ma nečakala, to je od nej pekné.
„Ahoj starká“, kývala som na ňu z diaľky.
Stará mama odkývala a usmiala sa.
„To je od teba pekné, že ma čakáš. Tak poďme dnu, už sa neviem dočkať nálesníkov a toho, ako ti porozprávam, čo som dnes vyviedla na telesnej.“ So starkou to však ani nepohlo. Jej zahľadený pohľad mieril na miesto odkiaľ som prišla.
„Starká?“
„Áno?“
„Čakáš na niekoho?“
„No predsa na môjho Jurka.“
Jej odpovede ma mierne šokovali. Prečo by čakala na môjho staršieho brata, však je až do večera v práci.
„Starká, Ďurko je ešte v robote, príde až večer.“
„Áno? Ale mne hovoril, že dnes príde oveľa skôr?“
„A kedy ti to hovoril?“
„No predsa ráno o šiestej, keď šiel do šichty.“
Starkina posledná veta ma doslova obarila. Nechápala som. Myslela som si, že si zo mňa robí srandu. Juro predsa chodí do roboty na deviatu a nejde na šichtu ako robotník, ale predávať cédéčka do obchodu. Nesmelo som sa jej teda opýtala:
“Starká, ty čakáš na.. na starkého?“
Pozrela sa na mňa vyčítavým pohľadom, v ktorom som mala byť ja tá blbá a nepochopiť hneď od začiatku súvislosti.
„Čakám na svojho muža. Ty si kto?“
Civela som na ňu a nevydala spočiatku ani slovka. Akoby sa mi všetko v hlave v tú ranu zastavilo. Ostali medzi nami len pohľady a jedno veľké dlhé ticho.
„Starká, ale veď starký je už 12 rokov mŕtvy.“
Stará mama sa na mňa žalostne pozrela a prehovorila:
„To mi je ľúto. Mala si ho rada?“
„Áno mala, starká. Sakra, čo sa s tebou deje?“
„Naozaj si ho mala rada?“
Začínala som sa jej báť. Ani nie tak jej, ale toho druhého človeka, ktorý v jej tele za ňu nezmyselne rozpráva. Nevedela som, čo mám v tom momente urobiť, či sa rozplakať, či ju chytiť za ruku a zaviesť do domu alebo sa len mlčky prizerať ako očakáva príchod svojho muža, ktorý je už dvanásť rokov pod zemou...
„Starká? No tak starká, tvoj Ďurko je mŕtvy!“, nevydržala som s pravdou. Hm, niekedy dedíme po rodičoch aj to, čo si kľudne mohli odpustiť a pred splodením sa dohodnúť na takej polohe, pri ktorej by sa nám určité povahové vlastnosti mohli pridať radšej na výške alebo váhe.
Stará mama nemohla uveriť mojej pravde.
„Čože! Odkiaľ to vieš? Čo sa mu stalo? To kvôli tebe? To kvôli tebe ty fľandra..??!!“
„Pani Mišíková“, prehovoril doktor na moju mamu.
„Áno?“, opýtala sa s jasným strachom v hlase.
„Vaša matka je po fyzickej stránke v poriadku. To, že odpadla a vaša dcéra ju zachytila bolo len šťastím. Mohla si poraniť napríklad hlavu, a to by sme ju tu držali dlhšie. Vaša dcéra mi porozprávala o správaní pani Vranovej, a po konzultácii s psychológom, Vám bohužiaľ musím oznámiť, že vaša matka, trpí Alzheimerovou chorobou.“
„To je ako čo?“, vzrušene sa ho opýtala moja mama.
„Viacej vám o tejto chorobe a prístupe k chorému vysvetlí psychológ, ale v skratke je Alzheimerova choroba charakterizovaná ako strata pamäti. Postupom času pani Vranová bude strácať čoraz viacej pamäťových buniek, až napokon nezostane žiadna. Nebude vás vedieť identifikovať, neskôr i zvieratá a v poslednom štádiu nebude vedieť pomenovať ani základné predmety. Podobne zabudne na hygienické návyky. Ak to mám zhrnúť, tak z vašej 80ročnej mamy sa v dosť rýchlom čase stane batoľa a potom..“
„... umrie“, dopovedala mama.
„Je mi to ľúto“, dopovedal doktor súcitne.
„Môžeme ísť za ňou?“, opýtala sa mama a nezabudla dať najavo, že je silná, že práve ju, nejaká nemecká choroba nevyvedie z miery.
„Samozrejme, ale buďte opatrná. Neprospela by jej totižto násilne ukázaná realita. Leží na izbe číslo 305“.
Mama ma chytila okolo pliec a bez akéhokoľvek slova ma viedla ku starej mame. Keď sme prišli k tristopäťke, poodchýlili sme dvere a našli tam starkú. Ležala na posteli a pohľad mala upretý na zamrežované nemocničné okno. Nikdy som sa nechcela dožiť tejto chvíle. Vidieť starú mamu bezvládne ležať na nemocničnom lôžku, pripojenú na všelijaké tekutiny visiace z tých ich lekárskych výmyslov. Chcela som si ju uchovať ako starú mamu, ktorá varí nálesníky, potom si prdne a tvári sa ako 13 ročné dievčatko, ktoré práve pobozkal jej tajný ctiteľ.. Alebo si ju uchovať ako strážcu mojich snov, keď pri mne sedela a učila ma modliť sa. Vraj keď nás mama nepustí do kostola, tak si ho spravme doma a verme vo svojho vlastného Boha. Ale tomu originálnemu, tomu to nemôžeme prezradiť, že máme toho svojho. Starká ma vždy učila hrou. Hovorievala, že by niektoré učiteľky sama posadila do školských lavíc, a to by len bolo, ako by ich sprdla za to, za čo oni nás neprávom. Učila ma, že maličkosti majú svoje čaro a jednoduchosť je krásou sama o sebe. Ak aj v malej veci dokážem nájsť veľké dobro, tak som krásna v duši. Najkrajšia. A tak som sa snažila hľadať a poznávať, a vždy keď som urobila podľa starkiných rád, upiekla mi môj obľúbený koláč – nanukový. Totiž to väčšia motivácia ako nanukový koláč pre mňa neexistovala.
„Mama, počuješ ma?“, opýtala sa jej dcéra, moja mama. Starká ju však nevnímala, nepohla ani brvou.
„Mama, no tak. Aspoň zakývaj hlavou“, snažila sa ju presvedčiť. Starká bola opäť ticho.
„Pôjdeš bývať k nám, tak som sa rozhodla. Premiestnim spáleň, Katka bude mať vlastnú izbu a ty jej bývalú. Aspoň si ťa viacej užijem.“
Moja mama je netrpezlivejšia ako ja. Neznesie čakanie. Či už na chleba, na výplatu alebo na odpoveď človeka. Keď znervóznie, tak sa na chvíľu otočí iným smerom, ale jedným očkom vždy poškuľuje po danej osobe. Presne tak urobila i teraz.
„Mama, neser ma a aspoň sa na mne zasmej, keď sa ti už nechce rozprávať“, dodala a otočila sa už úplne. Starká otočila pohľad z okna na ňu a konečne prehovorila.
„Nenadávaj Vierka, tu nie si doma.“
Mama sa zlostne otočila a spustila na starkú.
„Na poúčanie, na to by ťa bolo, ale mať kúsok rešpektu voči vlastnej dcére, tak to nie. Kdeže..“
„Nikto ťa nepoúča. A prestaň frflať, radšej mi dones trochu vody.“
Mama sa nazlostene postavila, pricupitala k dverám pred ktorými urobila hlbokú poklonu s týmito slovami: „Rozkaz vaše veličenstvo!“ Zabuchla dvere a odišla. Prisadla som si k starkej a chytila ju za ruku.
„Tak budeš bývať u nás“, opýtala som sa nesmelo. Nemala som žiadne tušenie ako sa mám správať k človeku, ktorý má Alzheimerovu chorobu. Ešte pred návštevou starkej nám mali dať také menšie školenie, aby sme my, jej vlastná rodina, nevyzerali horšie ako ona.
„Prečo sa pýtaš?“
„Ty si sa nerozprávala s doktorom?“
„S doktorom? A akým?“
„S takým normálnym a potom s psychológom.“
„Hmm.. Nepamätám si.“
„Ach nie...“, zvesila som smutnú tvár. Avšak v momente som sa prebrala na šteklivé šťuchnutie popod rebrá. Zdvihla som hlavu a videla ako sa starká usmieva.
„Srandovala som. Samozrejme, že tu boli. Obidvaja takí fešní, mladí...“
„Starká...“, prerušila som ju s úsmevom.
„Neboj sa, pamätám si. Viem, som chorá. Neviem síce, čo to poriadne je za chorobu, ale budem zabúdať. Ale na teba“, pohladila ma po tvári, „na teba nikdy nezabudnem.“
„Ešte, že by si bola zabudla starká. Ale pre istotu si napíšem recept nálesníkov, ak by si si čírou náhodou na ne nevedela spomenúť.“ Stará mama ma objala a postrapatila vlasy. Robila to vždy, keď bola šťastná, že som s ňou.
O 6 mesiacov neskôr...
„Mama, podaj mi prosím ťa tanier“, ozval sa hlas z kuchyne.
„A kde je?“, opýtala sa starká.
„Priamo pred tebou“, netrpezlivo odpovedala mama.
„Kde?“, opýtala sa stará mama ešte raz. To už mama nevydržala, vzala tanier zo stola a nabrala do neho polievku. S chladným výrazom v tvári ho položila pred starkú.
„Dobrú chuť“, zahundrala si popod nos.
Stará mama sa na ňu usmiala, vzala lyžicu a začala jesť polievku. Mojej mame starkine rýchle zabúdanie časom liezlo na nervy. Nevedela pochopiť ako nemôže pomenovať tak jednoduché a pritom základné predmety, ktoré používala 83 rokov. Niekedy som mamu našla sedieť neskoro v noci v kuchyni. Nemo sa pozerala na miesto, kde celý deň sedávala starká.
„Niekedy už nevládzem“, zdôverila sa mi.
„Viem, že to nemáš ľahké. Nezávidím ti. Keby som nebola v škole, tak ti pomôžem, veď to predsa vieš“, chlácholila som ju.
„Len ty pekne študuj. Máš čo robiť“, znela mamina ostrá odpoveď.
„Mami?“, opýtala som sa nesmelo.
„No?“
„Nerozmýšľala si nad tým, že by si dala starú mamu do..“
„Do ústavu? Aby tam zošalela ešte viac. To teda nie“, odpovedala a chytila sa za hlavu. Po chvíľke ticha sa opäť rozhovorila.
„Sem – tam si spomenie. Minule mi rozprávala o tom, ako je smutná z toho, že nemôže ísť do svojej záhrady. Sama dobre vieš ako ju milovala. Nevedela som, čo jej mám povedať. A tak som ju chytila za ruku a zaviedla do tej našej. Vedela pomenovať každú zeleninu, dokonca aj takú, ktorá práve iba vyháňala. Začala mi rozprávať o tom, ako keď som bola malá aj s mojou sestrou sme so starkým hrali sedmu. Sestra Marta mala vždy v rukáve ukryté eso, a keď to náš otec zistil, chytil ju za ruky a začal štekliť. Obidve sme na neho vyskočili a snažili sa ho zvaliť na zem. Vždy, keď nás takto pozorovala, vedela, že z nás vyrastú dobré dievky, ktoré sa o ňu v starobe postarajú. Vieš čo je sranda? Že práve ja si na tieto spomienky, len matne pamätám. Keď to rozprávala ona, nevynechala ani jeden detail. Dokonca mi vedela presne opísať, čo sme mali v ten a oný deň na sebe. V záhrade, práve keď sme stáli pri hrachu, ma poprosila o to, aby som ju zaviedla domov. A tak som jej zaklamala priamo do očí, že teraz domov nemôže, lebo jej robia na dome, že pôjde zajtra. Nedokázala som jej povedať, že domov sa už nikdy nevráti. Bola som si istá, že tomu uverí a neskôr aj vlastne zabudne. Ale klamať vlastnej mame do očí..“, utrela si slzu, jednu jedinú, ktorá jej vypadla a pomiešala si kávu. Začala ju piť častejšie kvôli tomu, aby bola v noci hore, ak by starká zabudla, kde sa vôbec nachádza. Cez deň sa o ňu staral mladší brat alebo otec, a tak mala mama čas sa vyspať.
„Mami, zajtra sa o ňu môžem postarať ja. Vybav si svoje veci a hlavne si oddýchni.“
Mama sa iba usmiala a potom prikývla na znak súhlasu.
„Bež si ľahnúť, už je neskoro“, vyslala ma do postele. Dala som jej pusu na čelo a ona mi na oplátku postrapatila vlasy.
Ráno som našla starú mamu v kuchyni pri šálke čaju. Usmiala sa na mňa jej neodolateľným úsmevom, ktorý charakterizoval nádhernú čistotu duše.
„Dobré ráno starká.“
„Dobré ráno aj tebe moja“, odzdravila.
Pripravila som jej raňajky, a poprosila ju, aby mi pózovala pred fotoaparátom. Jej výkon sa rovnal skúsenej herečke na dôchodku. Tvárila sa presne tak ako som ju prosila. Okolo obeda prišla aj mama, a tak sa v kuchyni stretli tri generácie. Uvarila som nám kávu a s mamou začala debatovať o svojich novinkách v škole, o priateľovi, kamarátoch. Stará mama nič netušiac prerušila našu debatu, keď sa nahla k mame a opýtala sa jej:
„Drahá, nevidela si moju Vierku?“
Mama nezmenila mimiku tváre, bola zvyknutá na to, že jej starká kladie otázky tohto typu. Zahľadela sa jej do očí a zaklamala.
„Príde o chvíľu.“
„A nevieš kedy?“, vyzvedala starká.
„Nie, neviem“, znela mamina strohá odpoveď. Neznášala, keď musela klamať a hlavne, keď musela použiť milosrdnú lož.
„A ty si tu na návšteve?“
„Nie, ja tu bývam.“
„A kde?“
„Čo kde kde?“, znervóznela.
„Buď ku mne slušná, inak ťa poviem Vierke, a tá s tebou narobí poriadky.“ To už mama nevydržala a zvýšili hlas.
„Ja, rozumieš, ja som tvoja dcéra Viera. Mňa si nosila v bruchu, o mňa si sa starala, mne si kupovala zošity do školy, mne si pripravovala svadbu a starala sa o moje deti.“
„Ty máš deti?“, znela nevinná otázka.
„Kurnik šopa, mama! Mám tri deti. Dvoch chlapcov a jedno dievča, a to dievča tu sedí s nami. A načo ti to vôbec vysvetľujem, keď to aj tak o chvíľu zabudneš a znova sa na to opýtaš.“ V kuchyni nastala chvíľa ticha. Všade naokolo bolo neznesiteľné dusno, ktoré by sa dalo krájať. Nemala som slov. Nevedela čo mám povedať. Iba som ticho sedela, a sledovala silu rodinných emócií.
„Čo som ti urobila zlé, že si na mňa takáto?“, opýtala sa starká.
„Nič mama, nič.“
„Ty si myslíš, že si nepamätám jej meno? Že som ho zabudla?“
Mama zostala ticho a stará mama na mňa upriamila pohľad. Chytila ma za ruku a jemne pohladila.
„Možno si nepamätám ako sa voláš, ale viem, že si dobrý človek.“
„No vidíš mama“, prerušila ju. „To je pre teba typické a pre tú tvoju chorobu. Len porozprávaj o tom, ako som ti pod vankúšom našla cibuľu, mrkvu a jablká. Alebo chceš rozprávať o tom, ako močíš do kvetov? Alebo o tom, ako mi každý deň vynadáš, že ti nedávam jesť, alebo...“
„To stačí“, zastavila som mamu, ktorá si zložila tvár do dlaní. Stará mama sa načiahla za jej rukou a pohladila ju rovnako ako predtým mne. Mama zdvihla hlavu a so slzami v očiach sa zahľadela do starkiných 83 ročných očí.
„Pôjdem si na chvíľu zdriemnuť, dobre? A tebe dušička urobím na večeru nálesníky, neviem či to poznáš, ale moja vnučka Katka, ich zbožňovala, keď bola malá.“ Ako odchádzala, postrapatila mi vlasy a odišla hore po schodoch do svojej izby. Podišla som k mame, a pošepla jej do ucha.
„Vieš, čo je mami v našej rodine dedičné? Nie je to ten blbý Nemec, ale naše zvláštne prejavy lásky“, dala som jej pusu na čelo a rovnako ako starká mne, postrapatila vlasy. Aj ja som odišla do svojej izby. Keby som ostala, nič by sa nevyriešilo, u nás totižto každá žena v rodine, potrebuje byť viac chvíľ sama. Prečo? To je rodinné tajomstvo.
Opäť ticho. Presne také, aké býva v akčných filmoch. Presne také, aké býva u nás na ulici o tretej ráno. Už len pár metrov a budem doma. Už len pár metrov a zacítim vôňu starkiných nálesníkov a silný zvuk maminho hurónskeho smiechu v záhrade zvanej spomienka.
Ticho... Počuť len zvuky z fabriky neďaleko a spev nočných operencov na ceste, lemujúcu topoľmi. „Možno už len kilometer“, počítam si v duchu cestou domov. Noc plná hviezd a ruchy len urýchľujú moje kroky. O chvíľu som už za tabuľou mojej rodnej dediny a bude všetko v poriadku. Už len pár metrov...
„Stará mama, keď si bola v takom veku ako ja, čím si chcela byť?“, opýtala som. Starká ma pohladila po vlasoch dala predomňa tanier horúcej domácej slepačej polievky. O mesiac oslávi okrúhlu výročie. Osemdesiat rokov. Nikdy by som sa nechcela dožiť tak vysokého veku. Byť sama a iba spomínať, pretože všetko to moderné ide takou rýchlosťou, že ešte mi násťroční máme problém s prispôsobovaním sa novej dobe a jej výdobytkom, nie to starí ľudia.
„Čím som chcela byť? Hm, asi knihovníčkou.“
„A prečo?“
„Pretože rada čítam, dieťa moje, teda čítavala som.“
„Teraz už nečítaš?“
„Už nie. A vôbec, prečo sa toľko vypytuješ?“
„Len tak“, odpovedala som a načrela lyžicou do taniera. Stará mama varila ako nik iný. Podľa mňa mala byť kuchárkou, a nie pracovať od skorého rána do noci v skleníku.
„Starká?“
„No?“
„A prečo nechodíme do kostola?“
„Na to sa opýtaj svojej mamy.“
„Pýtala som sa, a ona mi povedala, že má kázaní doma dosť, nemusí si po ďalšie chodiť do kostola.“
Stará mama sa rozosmiala a jej oči boli plné iskričiek. Nepoznám nikoho iného, kto sa vie tak krásne úprimne smiať ako ona. Keď som jej naposledy povedala nejakú zábavnú historku s mamou, tak sa smiala, že si prdla. Hanbila sa za to týždeň. Hovorila, že sa jej to stalo prvýkrát. Snažila som sa jej vysvetliť, že je to normálna vec, ale jej pôvabné správanie starej dámy sa s tým nemohlo zmieriť.
„Prečo sa smeješ starká?“
„Predsa na tvojej mame. Už keď bola malá, tak jej slová pravdy sami skákali do úst. Raz pánu farárovi povedala, že by si mal nájsť ženu a mať deti, aby ho v dedine neohovárali, ako to furt robila tetka Urbančoková.“
„A čo na to farár?“
„Že sa má ísť vyspovedať.“
Obidve sme vybuchli smiechom. Moja mama bola vždy expert, nekládla si vreckovku pred ústa. Vždy povedala to, čo mala na jazyku. „Dôležité sú skutky, činy, a nie kadejaké bláboly, čo staré tetky už 20krát v ústach iba preniesli.“ Práve touto vetou ma vychovávala. A tak som si v mojich 13tich rokoch povedala, že nebudem počúvať žiadnu starú ufrflanú tetku, iba moju starkú.
„Už musím ísť starká, ale zajtra hneď po škole prídem.“
„Čo ti mám navariť?“
„Nerob si starosti starká“, utešovala som ju.
„Takže nálesníky?“, opýtala sa a žmurkla.
Nedalo mi. Starkine nálesníky by mali byť druhým národným jedlom hneď po bryndzových haluškách. Pobozkala som ju na líce a vyšla von z domu. Ešte pred tým ako som zatvárala bráničku, som sa pozrela do okna. Stála tam, a kývala mi. Žila sama. Starý otec umrel pred 12 rokmi. Aj napriek jej veku sa dokáže o seba postarať. Vie si navariť, vyprať i zájsť do obchodu. V deň keď sa starší brat ženil, mi pošepla počas obradu: „O pár rokov, ťa chcem vidieť na jeho mieste, rozumeno?“ Na znak súhlasu som zakývala hlavou a s láskou zovrela jej ruku vo svojej.
Neznášam cestovanie autobusom, aj keď len na 10 minút. V tom dnešnom, preplnenom, kde pri šoférovi, ktorý keď bol malý, chcel byť kaskadér, som ledva doslova vypadla. Musím sa porozprávať so svojím žalúdkom skôr než prídem ku starej mame. Dnes máme predsa nálesníky. Cestou k jej domu som videla niekoho pred bráničkou. Z takej diaľky som nevedela identifikovať kto to je, ale po rýchlom približovaní som zistila.. áno je to starká. Nikdy ma nečakala, to je od nej pekné.
„Ahoj starká“, kývala som na ňu z diaľky.
Stará mama odkývala a usmiala sa.
„To je od teba pekné, že ma čakáš. Tak poďme dnu, už sa neviem dočkať nálesníkov a toho, ako ti porozprávam, čo som dnes vyviedla na telesnej.“ So starkou to však ani nepohlo. Jej zahľadený pohľad mieril na miesto odkiaľ som prišla.
„Starká?“
„Áno?“
„Čakáš na niekoho?“
„No predsa na môjho Jurka.“
Jej odpovede ma mierne šokovali. Prečo by čakala na môjho staršieho brata, však je až do večera v práci.
„Starká, Ďurko je ešte v robote, príde až večer.“
„Áno? Ale mne hovoril, že dnes príde oveľa skôr?“
„A kedy ti to hovoril?“
„No predsa ráno o šiestej, keď šiel do šichty.“
Starkina posledná veta ma doslova obarila. Nechápala som. Myslela som si, že si zo mňa robí srandu. Juro predsa chodí do roboty na deviatu a nejde na šichtu ako robotník, ale predávať cédéčka do obchodu. Nesmelo som sa jej teda opýtala:
“Starká, ty čakáš na.. na starkého?“
Pozrela sa na mňa vyčítavým pohľadom, v ktorom som mala byť ja tá blbá a nepochopiť hneď od začiatku súvislosti.
„Čakám na svojho muža. Ty si kto?“
Civela som na ňu a nevydala spočiatku ani slovka. Akoby sa mi všetko v hlave v tú ranu zastavilo. Ostali medzi nami len pohľady a jedno veľké dlhé ticho.
„Starká, ale veď starký je už 12 rokov mŕtvy.“
Stará mama sa na mňa žalostne pozrela a prehovorila:
„To mi je ľúto. Mala si ho rada?“
„Áno mala, starká. Sakra, čo sa s tebou deje?“
„Naozaj si ho mala rada?“
Začínala som sa jej báť. Ani nie tak jej, ale toho druhého človeka, ktorý v jej tele za ňu nezmyselne rozpráva. Nevedela som, čo mám v tom momente urobiť, či sa rozplakať, či ju chytiť za ruku a zaviesť do domu alebo sa len mlčky prizerať ako očakáva príchod svojho muža, ktorý je už dvanásť rokov pod zemou...
„Starká? No tak starká, tvoj Ďurko je mŕtvy!“, nevydržala som s pravdou. Hm, niekedy dedíme po rodičoch aj to, čo si kľudne mohli odpustiť a pred splodením sa dohodnúť na takej polohe, pri ktorej by sa nám určité povahové vlastnosti mohli pridať radšej na výške alebo váhe.
Stará mama nemohla uveriť mojej pravde.
„Čože! Odkiaľ to vieš? Čo sa mu stalo? To kvôli tebe? To kvôli tebe ty fľandra..??!!“
„Pani Mišíková“, prehovoril doktor na moju mamu.
„Áno?“, opýtala sa s jasným strachom v hlase.
„Vaša matka je po fyzickej stránke v poriadku. To, že odpadla a vaša dcéra ju zachytila bolo len šťastím. Mohla si poraniť napríklad hlavu, a to by sme ju tu držali dlhšie. Vaša dcéra mi porozprávala o správaní pani Vranovej, a po konzultácii s psychológom, Vám bohužiaľ musím oznámiť, že vaša matka, trpí Alzheimerovou chorobou.“
„To je ako čo?“, vzrušene sa ho opýtala moja mama.
„Viacej vám o tejto chorobe a prístupe k chorému vysvetlí psychológ, ale v skratke je Alzheimerova choroba charakterizovaná ako strata pamäti. Postupom času pani Vranová bude strácať čoraz viacej pamäťových buniek, až napokon nezostane žiadna. Nebude vás vedieť identifikovať, neskôr i zvieratá a v poslednom štádiu nebude vedieť pomenovať ani základné predmety. Podobne zabudne na hygienické návyky. Ak to mám zhrnúť, tak z vašej 80ročnej mamy sa v dosť rýchlom čase stane batoľa a potom..“
„... umrie“, dopovedala mama.
„Je mi to ľúto“, dopovedal doktor súcitne.
„Môžeme ísť za ňou?“, opýtala sa mama a nezabudla dať najavo, že je silná, že práve ju, nejaká nemecká choroba nevyvedie z miery.
„Samozrejme, ale buďte opatrná. Neprospela by jej totižto násilne ukázaná realita. Leží na izbe číslo 305“.
Mama ma chytila okolo pliec a bez akéhokoľvek slova ma viedla ku starej mame. Keď sme prišli k tristopäťke, poodchýlili sme dvere a našli tam starkú. Ležala na posteli a pohľad mala upretý na zamrežované nemocničné okno. Nikdy som sa nechcela dožiť tejto chvíle. Vidieť starú mamu bezvládne ležať na nemocničnom lôžku, pripojenú na všelijaké tekutiny visiace z tých ich lekárskych výmyslov. Chcela som si ju uchovať ako starú mamu, ktorá varí nálesníky, potom si prdne a tvári sa ako 13 ročné dievčatko, ktoré práve pobozkal jej tajný ctiteľ.. Alebo si ju uchovať ako strážcu mojich snov, keď pri mne sedela a učila ma modliť sa. Vraj keď nás mama nepustí do kostola, tak si ho spravme doma a verme vo svojho vlastného Boha. Ale tomu originálnemu, tomu to nemôžeme prezradiť, že máme toho svojho. Starká ma vždy učila hrou. Hovorievala, že by niektoré učiteľky sama posadila do školských lavíc, a to by len bolo, ako by ich sprdla za to, za čo oni nás neprávom. Učila ma, že maličkosti majú svoje čaro a jednoduchosť je krásou sama o sebe. Ak aj v malej veci dokážem nájsť veľké dobro, tak som krásna v duši. Najkrajšia. A tak som sa snažila hľadať a poznávať, a vždy keď som urobila podľa starkiných rád, upiekla mi môj obľúbený koláč – nanukový. Totiž to väčšia motivácia ako nanukový koláč pre mňa neexistovala.
„Mama, počuješ ma?“, opýtala sa jej dcéra, moja mama. Starká ju však nevnímala, nepohla ani brvou.
„Mama, no tak. Aspoň zakývaj hlavou“, snažila sa ju presvedčiť. Starká bola opäť ticho.
„Pôjdeš bývať k nám, tak som sa rozhodla. Premiestnim spáleň, Katka bude mať vlastnú izbu a ty jej bývalú. Aspoň si ťa viacej užijem.“
Moja mama je netrpezlivejšia ako ja. Neznesie čakanie. Či už na chleba, na výplatu alebo na odpoveď človeka. Keď znervóznie, tak sa na chvíľu otočí iným smerom, ale jedným očkom vždy poškuľuje po danej osobe. Presne tak urobila i teraz.
„Mama, neser ma a aspoň sa na mne zasmej, keď sa ti už nechce rozprávať“, dodala a otočila sa už úplne. Starká otočila pohľad z okna na ňu a konečne prehovorila.
„Nenadávaj Vierka, tu nie si doma.“
Mama sa zlostne otočila a spustila na starkú.
„Na poúčanie, na to by ťa bolo, ale mať kúsok rešpektu voči vlastnej dcére, tak to nie. Kdeže..“
„Nikto ťa nepoúča. A prestaň frflať, radšej mi dones trochu vody.“
Mama sa nazlostene postavila, pricupitala k dverám pred ktorými urobila hlbokú poklonu s týmito slovami: „Rozkaz vaše veličenstvo!“ Zabuchla dvere a odišla. Prisadla som si k starkej a chytila ju za ruku.
„Tak budeš bývať u nás“, opýtala som sa nesmelo. Nemala som žiadne tušenie ako sa mám správať k človeku, ktorý má Alzheimerovu chorobu. Ešte pred návštevou starkej nám mali dať také menšie školenie, aby sme my, jej vlastná rodina, nevyzerali horšie ako ona.
„Prečo sa pýtaš?“
„Ty si sa nerozprávala s doktorom?“
„S doktorom? A akým?“
„S takým normálnym a potom s psychológom.“
„Hmm.. Nepamätám si.“
„Ach nie...“, zvesila som smutnú tvár. Avšak v momente som sa prebrala na šteklivé šťuchnutie popod rebrá. Zdvihla som hlavu a videla ako sa starká usmieva.
„Srandovala som. Samozrejme, že tu boli. Obidvaja takí fešní, mladí...“
„Starká...“, prerušila som ju s úsmevom.
„Neboj sa, pamätám si. Viem, som chorá. Neviem síce, čo to poriadne je za chorobu, ale budem zabúdať. Ale na teba“, pohladila ma po tvári, „na teba nikdy nezabudnem.“
„Ešte, že by si bola zabudla starká. Ale pre istotu si napíšem recept nálesníkov, ak by si si čírou náhodou na ne nevedela spomenúť.“ Stará mama ma objala a postrapatila vlasy. Robila to vždy, keď bola šťastná, že som s ňou.
O 6 mesiacov neskôr...
„Mama, podaj mi prosím ťa tanier“, ozval sa hlas z kuchyne.
„A kde je?“, opýtala sa starká.
„Priamo pred tebou“, netrpezlivo odpovedala mama.
„Kde?“, opýtala sa stará mama ešte raz. To už mama nevydržala, vzala tanier zo stola a nabrala do neho polievku. S chladným výrazom v tvári ho položila pred starkú.
„Dobrú chuť“, zahundrala si popod nos.
Stará mama sa na ňu usmiala, vzala lyžicu a začala jesť polievku. Mojej mame starkine rýchle zabúdanie časom liezlo na nervy. Nevedela pochopiť ako nemôže pomenovať tak jednoduché a pritom základné predmety, ktoré používala 83 rokov. Niekedy som mamu našla sedieť neskoro v noci v kuchyni. Nemo sa pozerala na miesto, kde celý deň sedávala starká.
„Niekedy už nevládzem“, zdôverila sa mi.
„Viem, že to nemáš ľahké. Nezávidím ti. Keby som nebola v škole, tak ti pomôžem, veď to predsa vieš“, chlácholila som ju.
„Len ty pekne študuj. Máš čo robiť“, znela mamina ostrá odpoveď.
„Mami?“, opýtala som sa nesmelo.
„No?“
„Nerozmýšľala si nad tým, že by si dala starú mamu do..“
„Do ústavu? Aby tam zošalela ešte viac. To teda nie“, odpovedala a chytila sa za hlavu. Po chvíľke ticha sa opäť rozhovorila.
„Sem – tam si spomenie. Minule mi rozprávala o tom, ako je smutná z toho, že nemôže ísť do svojej záhrady. Sama dobre vieš ako ju milovala. Nevedela som, čo jej mám povedať. A tak som ju chytila za ruku a zaviedla do tej našej. Vedela pomenovať každú zeleninu, dokonca aj takú, ktorá práve iba vyháňala. Začala mi rozprávať o tom, ako keď som bola malá aj s mojou sestrou sme so starkým hrali sedmu. Sestra Marta mala vždy v rukáve ukryté eso, a keď to náš otec zistil, chytil ju za ruky a začal štekliť. Obidve sme na neho vyskočili a snažili sa ho zvaliť na zem. Vždy, keď nás takto pozorovala, vedela, že z nás vyrastú dobré dievky, ktoré sa o ňu v starobe postarajú. Vieš čo je sranda? Že práve ja si na tieto spomienky, len matne pamätám. Keď to rozprávala ona, nevynechala ani jeden detail. Dokonca mi vedela presne opísať, čo sme mali v ten a oný deň na sebe. V záhrade, práve keď sme stáli pri hrachu, ma poprosila o to, aby som ju zaviedla domov. A tak som jej zaklamala priamo do očí, že teraz domov nemôže, lebo jej robia na dome, že pôjde zajtra. Nedokázala som jej povedať, že domov sa už nikdy nevráti. Bola som si istá, že tomu uverí a neskôr aj vlastne zabudne. Ale klamať vlastnej mame do očí..“, utrela si slzu, jednu jedinú, ktorá jej vypadla a pomiešala si kávu. Začala ju piť častejšie kvôli tomu, aby bola v noci hore, ak by starká zabudla, kde sa vôbec nachádza. Cez deň sa o ňu staral mladší brat alebo otec, a tak mala mama čas sa vyspať.
„Mami, zajtra sa o ňu môžem postarať ja. Vybav si svoje veci a hlavne si oddýchni.“
Mama sa iba usmiala a potom prikývla na znak súhlasu.
„Bež si ľahnúť, už je neskoro“, vyslala ma do postele. Dala som jej pusu na čelo a ona mi na oplátku postrapatila vlasy.
Ráno som našla starú mamu v kuchyni pri šálke čaju. Usmiala sa na mňa jej neodolateľným úsmevom, ktorý charakterizoval nádhernú čistotu duše.
„Dobré ráno starká.“
„Dobré ráno aj tebe moja“, odzdravila.
Pripravila som jej raňajky, a poprosila ju, aby mi pózovala pred fotoaparátom. Jej výkon sa rovnal skúsenej herečke na dôchodku. Tvárila sa presne tak ako som ju prosila. Okolo obeda prišla aj mama, a tak sa v kuchyni stretli tri generácie. Uvarila som nám kávu a s mamou začala debatovať o svojich novinkách v škole, o priateľovi, kamarátoch. Stará mama nič netušiac prerušila našu debatu, keď sa nahla k mame a opýtala sa jej:
„Drahá, nevidela si moju Vierku?“
Mama nezmenila mimiku tváre, bola zvyknutá na to, že jej starká kladie otázky tohto typu. Zahľadela sa jej do očí a zaklamala.
„Príde o chvíľu.“
„A nevieš kedy?“, vyzvedala starká.
„Nie, neviem“, znela mamina strohá odpoveď. Neznášala, keď musela klamať a hlavne, keď musela použiť milosrdnú lož.
„A ty si tu na návšteve?“
„Nie, ja tu bývam.“
„A kde?“
„Čo kde kde?“, znervóznela.
„Buď ku mne slušná, inak ťa poviem Vierke, a tá s tebou narobí poriadky.“ To už mama nevydržala a zvýšili hlas.
„Ja, rozumieš, ja som tvoja dcéra Viera. Mňa si nosila v bruchu, o mňa si sa starala, mne si kupovala zošity do školy, mne si pripravovala svadbu a starala sa o moje deti.“
„Ty máš deti?“, znela nevinná otázka.
„Kurnik šopa, mama! Mám tri deti. Dvoch chlapcov a jedno dievča, a to dievča tu sedí s nami. A načo ti to vôbec vysvetľujem, keď to aj tak o chvíľu zabudneš a znova sa na to opýtaš.“ V kuchyni nastala chvíľa ticha. Všade naokolo bolo neznesiteľné dusno, ktoré by sa dalo krájať. Nemala som slov. Nevedela čo mám povedať. Iba som ticho sedela, a sledovala silu rodinných emócií.
„Čo som ti urobila zlé, že si na mňa takáto?“, opýtala sa starká.
„Nič mama, nič.“
„Ty si myslíš, že si nepamätám jej meno? Že som ho zabudla?“
Mama zostala ticho a stará mama na mňa upriamila pohľad. Chytila ma za ruku a jemne pohladila.
„Možno si nepamätám ako sa voláš, ale viem, že si dobrý človek.“
„No vidíš mama“, prerušila ju. „To je pre teba typické a pre tú tvoju chorobu. Len porozprávaj o tom, ako som ti pod vankúšom našla cibuľu, mrkvu a jablká. Alebo chceš rozprávať o tom, ako močíš do kvetov? Alebo o tom, ako mi každý deň vynadáš, že ti nedávam jesť, alebo...“
„To stačí“, zastavila som mamu, ktorá si zložila tvár do dlaní. Stará mama sa načiahla za jej rukou a pohladila ju rovnako ako predtým mne. Mama zdvihla hlavu a so slzami v očiach sa zahľadela do starkiných 83 ročných očí.
„Pôjdem si na chvíľu zdriemnuť, dobre? A tebe dušička urobím na večeru nálesníky, neviem či to poznáš, ale moja vnučka Katka, ich zbožňovala, keď bola malá.“ Ako odchádzala, postrapatila mi vlasy a odišla hore po schodoch do svojej izby. Podišla som k mame, a pošepla jej do ucha.
„Vieš, čo je mami v našej rodine dedičné? Nie je to ten blbý Nemec, ale naše zvláštne prejavy lásky“, dala som jej pusu na čelo a rovnako ako starká mne, postrapatila vlasy. Aj ja som odišla do svojej izby. Keby som ostala, nič by sa nevyriešilo, u nás totižto každá žena v rodine, potrebuje byť viac chvíľ sama. Prečo? To je rodinné tajomstvo.
Opäť ticho. Presne také, aké býva v akčných filmoch. Presne také, aké býva u nás na ulici o tretej ráno. Už len pár metrov a budem doma. Už len pár metrov a zacítim vôňu starkiných nálesníkov a silný zvuk maminho hurónskeho smiechu v záhrade zvanej spomienka.
napísanísané:: 17.1.2005
prečítalo:: 1603 ludí