k6.sk - literárny server

Vytiahnuté rolety nežmurkajú
Na bielej hmle
Rastú čierne vrany
Pijú mlieko z oblohy
A letia mi do zreníc
(Jediná žltá zrenica
Nemá slzy)

Kdesi uprostred mojej hlavy
Vrany rozprestreli krídla
A zobákmi
Mi drobia myseľ na drobné

(Zrkadlo mi spýtavo pozerá do očí)

Vypnem zrkadlo viečkami
Z drobných poskladám obraz.

Obraz ktorý sa rodí
V ktorom sa sám v sebe rodím

Kde tvorím jednoliaty Ostrov
Ostrov myšlienok a zvykov
na ktorom dúha trvá
ludia len prichádzajú
v tichých zábleskoch očí
v tichosti.
a hostím ich tichom
Tichom ako pódiom pre farby.

Vypnutým zrkadlom
si nastavujem zrkadlo
v ňom obraz
ktorý sa rodí
v ktorom sa sám v sebe rodím
V pamäti
V tichu
V dúhe
v ktorej dýcham farby
pretože všetko je farebné
pretože farby stúpajú
z chodníkov, z kvetov, z očí
pretože všetko je farebné
každým nádychom
sa na ostrove
rodí ostrov farieb
pretože všetko je farebné
vierou v čosi viac
v niečo nádherné
pretože každým nádychom
sa svet premení
v spektrálneho drozda
vletí mi do zreníc

A rozoženie kŕdeľ vrán.